Objavujú sa ďalšie výsledky historickej misie DART: Tentokrát vedci skúmali kompozíciu tohto prastarého objektu
Asteroidy sú perfektné časové kapsule, pretože sa skladajú z materiálu, z ktorého vznikala celá Slnečná sústava.
Minulý rok americká NASA úspešne vykonala misiu DART, ktorej cieľom bolo úmyselne naraziť do malého asteroidu Dimorphos. Začiatkom tohto roka sme informovali o výsledkoch misie, ktoré publikovala americká vesmírna agentúra, no udalosť sledovalo veľa teleskopov aj z povrchu Zeme. Európske južné observatórium prináša prvé výsledky z týchto teleskopov.
Misia DART bola historickou misiou, prvou v novom odbore takzvanej planetárnej ochrany. Vesmírne agentúry si už dlhšiu dobu uvedomujú, že kolízia s asteroidom by mohla predstavovať katastrofu pre región, ktorý kozmický objekt zasiahne. Ak by čo i len malý asteroid zasiahol menšie mesto, explózia by sa mohla rovnať výbuchu atómovej bomby.
Lenže čo môžeme robiť v prípade, ak nám skutočne hrozí kolízia s asteroidom? Ako misia DART dokázala, odkloniť ho je jednou z funkčných možností. Čo sa týka nových výsledkov z ESO, tie sa bližšie zameriavajú na kompozíciu asteroidu. Počas nárazu sa totiž z objektu Dimorphos uvoľnilo obrovské množstvo materiálu, ktoré odhaľuje kompozíciu tohto objektu.
„Asteroidy môžeme považovať za jedny z najstarších objektov v Slnečnej sústave. Ich štúdia nám môže prezradiť viac o tom, z akého materiálu vznikali planéty a mesiace, ktoré môžeme pozorovať v sústave dnes. Kolízie medzi asteroidmi sa dejú pravidelne, no vo väčšine prípadov o nich nevieme vopred,“ vysvetľuje Cyrielle Opitom, jedna z autoriek článku opisujúceho zistenia pozemných observatórií.
Perfektná časová kapsula
Opitom a jej tím sledovali evolúciu oblaku materiálu z kolízie po dobu jedného mesiaca pomocou spektrometra MUSE. Zistili, že oblak mal modrejší odtieň ako asteroid pred nárazom. Na základe toho usudzujú, že pole trosiek tvoria mimoriadne jemné častice. Po náraze sa v priebehu hodín a dní vytvorili zhluky hmoty, špirály materiálu a dlhý chvost, ktorý tlačí radiácia Slnka. Špirály a chvost boli červenšie, teda tvoria ich väčšie častice.
V rámci výskumu pátrali aj po kyslíku a vode, ktoré sa mohli uvoľniť z ľadu po náraze misie. V tomto prípade ale neobjavili nič.
Neprehliadnite
Druhý článok sa venoval výskumu polarizácie. Keď pozorujeme objekty v Slnečnej sústave, pozeráme sa na svetlo rozptyľujúce sa po ich povrchu alebo atmosfére.
„Toto svetlo sa stáva čiastočne polarizované. Znamená to, že vlny oscilujú pozdĺž preferovaného smeru, nie náhodne. Sledovanie polarizácie a zmien v orientácii vĺn nám pomáha odhaliť kompozíciu povrchu objektu,“ vysvetľuje Stefano Bagnulo, autor druhého článku.
Vedci v tomto prípade zistili, že sa polarizácia krátko po náraze náhle prepadla a zároveň sa jasnosť sústavy zvýšila. Jedno z možných vysvetlení je, že po náraze sa uvoľnilo viac „čerstvého“ materiálu, ako sa spočiatku predpokladalo. Ďalšou teóriou je, že kolízia sondy zničila častice na povrchu a tie menšie vystrelila do oblaku materiálu.
Komentáre