Ak chceme zhodiť nejaké to kilo navyše, najzákladnejším princípom chudnutia je prijímať menej energie a viac energie vydávať, čo v praxi znamená menej jesť a viac cvičiť.
Samozrejme, že v jednej vete je koncept chudnutia až priveľmi zjednodušený, no výskumníci priznávajú, že rovnováha medzi príjmom a výdajom energie je pre nich stále záhadou. Najzaujímavejším pozorovaním vedcov je však fakt, že cvičenie má schopnosť potlačiť pocit hladu. Ako však vysvetľujú vedci zo Sao Paulo Research Foundation, samotné hormóny a ich funkcia nestačia na to, aby tento efekt vysvetlili.
Na trhu existuje aj niekoľko liekov, ktoré fungujú rovnako ako hormóny spojené s kontrolou našej chuti do jedla. Ide o komplexnú sadu interakcií a výskumníci sa istú dobu venovali aj pochopeniu toho, ako produkty metabolizmu buniek ovplyvňujú pocit hladu a sýtosti. Produkty metabolického procesu buniek sa označujú ako metabolity a podľa autorov štúdie majú metabolity do určitej miery schopnosť regulovať našu chuť do jedla. Vedci zatiaľ ale nevedia presne povedať ako to robia.
V rámci štúdie vykonali vedci experiment, do ktorého sa zapojilo 12 mužov vo veku od 18 do 40. Autori štúdie do experimentu nezapojili ženy z dôvodu toho, že menštruačný cyklus má potenciál ovplyvniť apetít a uvoľňovanie hormónov. V rámci experimentu dobrovoľníci 30 minút cvičili, pričom jedna skupina cvičila nalačno a druhá skupina pred cvičením zjedla jedlo, ktoré bolo bohaté na uhľovodíky.
Po cvičení dobrovoľníkom klesla chuť do jedla
Po cvičení dobrovoľníkom ponúkli jedlo podľa chute, pričom hodnotili celkové množstvo kalórií, subjektívne pocity hladu a chute do jedla a metabolity spolu s hormónmi. Ukázalo sa, že uhľovodíky a cvičenie zvýšili v krvi hladiny hormónu GLP-1, ktorý potláča pocit hladu. Zároveň sa znížili hladiny “hormónu hladu” ghrelínu.
“Metabolity sa zdali byť responzívnejšie na cvičenie ako príjem uhľovodíkov. Produkovali sadu hormónov a metabolitov, ktoré majú potenciál potlačiť hlad aj napriek tomu, že cvičením zvýšime energetický výdaj,” tvrdia autori štúdie.
Obezita zvyšuje riziko infarktu, cukrovky či vysokého krvného tlaku. Ide o globálny problém, ktorý je čoraz výraznejší. Predpokladá sa, že do roku 2030 bude obezitou trpieť až miliarda ľudí. Mnohí sa snažia zhodiť kilá navyše. V tomto smere sa obracajú aj na náhradné sladidlá, ktoré by im pomohli zraziť príjem kalórií. Svetová zdravotnícka organizácia, WHO, ale varuje, že tieto produkty z dlhodobého hľadiska neprinášajú žiadne výhody, skôr naopak. Dlhodobé užívanie umelých sladidiel ako náhrady cukru môže zvýšiť riziko cukrovky druhého typu, srdcovocievnych ochorení a predčasnej smrti.
Do rizikovej kategórie spadajú všetky syntetické, prírodné či modifikované sladidlá, ktoré nie sú klasifikované ako cukry. S náhradnými sladidlami sa môžeme stretnúť v rozličných jedlách a nápojoch, no sú predávané aj samostatne. Medzi typické príklady patrí: Stévia, sacharín, cyklamáty, Neotame alebo sukralóza.
