Humor a vtipy sú dôležitou súčasťou interakcie medzi ľuďmi. Humor je odrazom našej sociálnej inteligencie, presnejšie schopnosti očakávať čo sa stane a schopnosti rozpoznať a oceniť to, že sa nám podarí prelomiť očakávania iných ľudí.
Doberanie sa je veľmi podobné a keď to robíme hravým spôsobom, môžeme to vnímať ako kognitívneho predchodcu vtipkovania. Ide totiž o jednu z prvých foriem vtipkovania, ktorú si ľudia prisvoja ešte predtým, ako sa naučia povedať prvé slovo. Bábätká si napríklad doberajú svojich rodičov tým, že im ponúknu hračku, ktorú v poslednej chvíli stiahnu k sebe alebo hravo neposlúchajú.
Je doberanie si niekoho a humor celkovo špecificky ľudskou vlastnosťou, alebo ju majú aj iné živočíchy? Na túto otázku hľadali odpoveď výskumníci z Inštitútu Maxa Plancka, v spolupráci s inými univerzitami. Na tému upozornil portál Vedelisteze.sk. V práci sa zameriavali hlavne na primáty, ktoré sú nám veľmi podobné. Autori štúdie tvrdia, že primáty vykazujú sociálne správanie, hrajú sa, “smejú sa” a majú relatívne sofistikované chápanie toho, čo od nich očakávajú druhí.
V rámci štúdie výskumníci analyzovali spontánne sociálne interakcie, ktoré sa javili ako hravé, trošku obťažujúce alebo provokatívne. Počas týchto interakcií sledovali to, ako doberač reaguje, ako sa hýbe a aký má výraz v tvári. Rovnako sledovali aj to, ako reaguje ten, koho si doberá. Do tretice skúmali, či boli akcie doberača špecificky cielené na konkrétneho jedinca a či doberač čakal na reakciu svojho cieľa.
Doberanie nie je hra, hoci to nemyslia zle
Ukázalo sa, že orangutany, šimpanzy, gorily a opice bonbo všetky vykazujú formy provokatívneho správania, ktoré majú charakteristiky hry. Dokopy odhalili 18 špecifických správaní, ktoré možno považovať za doberanie. Väčšina týchto správaní vyprovokovala reakciu alebo aspoň upútala pozornosť cieľa.
“Bežne sme videli, ako doberači mávali s objektom priamo pred očami svojho cieľa, ako ho šťuchajú objektom, ťahajú za vlasy, či sa priblížili blízko jeho tváre. Vo všetkých prípadoch išlo o správanie, ktoré bolo pre “obeť” mimoriadne ťažké ignorovať,” tvrdí Erica Cartmill, jedna z autorov štúdie.
Autori štúdie zároveň upozorňujú, že aj v prípade primátov sa doberanie líši od hry. Väčšinou pozorovali jednostranné doberanie zo strany doberača a málokedy toto správanie obeť vracala. Zároveň primáty len vzácne používajú signály, ktoré by naznačovali že ide o hru.
Vedci to zhrnuli tak, že doberanie primátov vyzerá veľmi podobne, ako keď si niekoho doberáme, alebo si niekto doberá nás. Začína sa to jednostrannou hravou provokáciou a čakaním na reakciu našej obete. Doberač sa pozerá na tvár svojej obete a prípadne takéto správanie opakuje alebo využíva prvok prekvapenia. Vo väčšine prípadov doberanie nastáva v momente, keď sú všetky primáty uvoľnené a v pokoji. Autori dodávajú, že doberanie u primátov má s najväčšou pravdepodobnosťou rovnakú úlohu ako doberanie u nás ľudí.
