Každý to určite pozná. Ak je deň blbec, stačí jeden “idiot” a už to ide… nadávky, nálada raketovo klesá a po celý deň sme podráždení a nesvoji. Aby toho ešte nebolo málo, stačí že sa nás partner alebo partnerka niekoľko hodín neskôr opýtajú, aký sme mali deň a už to ide znova. Nepríjemnosť, uštipačnosť a tentokrát majú deň pokazení obaja.
Podobným scenárom si prešla väčšina z nás a z praxe vieme, že na ďalší deň býva väčšinou lepšie. Uzmierime sa, povieme prepáč a chápavo pritakáme, že to je jednoducho život. Lenže prečo je to vlastne tak? Z pohľadu vedy je tento pretrvávajúci stav agresie zaujímavý fenomén, ktorý nie je špecifický len pre človeka. Vykazujú ho aj samice vínnych mušiek a práve tie nám môžu viac prezradiť o tom, prečo si niekedy vybíjame zlosť aj na ľuďoch, ktorí za naše podráždenie absolútne nemôžu.
Výskumníci z Howard Hughes Medical Institute vysvetľujú, že v prípade vínnych mušiek ide o mechanizmus spojený s prežitím. Samice týchto tvorov totiž napádajú iné samice, čím si v podstate chránia teritórium, ideálne pre kladenie vajíčok. V rámci novej štúdie vedci odhalili aké neuróny a signály toto správanie vytvárajú.
Práve v rámci tohto výskumu sa ukázalo, že niektoré bunky spojené s agresiou môžu ostať aktívne v prípade vínnych mušiek až 10 minút. Autori štúdie predpokladali, že pretrvávajúca agresia je výsledkom opakujúcich sa signálov, ktoré cestujú stále rovnakými neurónovými spojeniami. Ukázalo sa, že to tak nie je.
Prečo v nás pretrváva pocit hnevu?
Iné faktory môžu ovplyvňovať toto perzistentné správanie vrátane neuromodulátorov ovplyvňujúcich aktivitu neurónov. Zároveň autori nevylučujú ani to, že úlohu môžu hrať aj neuróny, nachádzajúce sa ďalej po signálnej ceste, mimo neurónov priamo vyvolávajúcich agresiu. Pochopenie vnútorných stavov ako pocit agresie môže výskumníkom pomôcť lepšie pochopiť ako sa mozog rozhoduje. V tomto prípade ide o rozhodnutie či ostať aj naďalej nasrdený alebo sa ukľudniť a ísť ďalej.
Tu by mohli hrať dôležitú úlohu bunky typu alPg. V prípade vínnych mušiek si vedci všimli, že keď boli tieto bunky aktivované, vínne mušky ostávali agresívne po dobu 10 minút. Dve predchádzajúce štúdie predpokladali, že bunky typu pC1d a pC1e môžu prispievať k pretrvávajúcej agresii. Nová štúdia zistila, že keď boli tieto bunky aktivované samostatne, nič sa nestalo, no ak sa aktivovali oba typy naraz, agresia pretrvávala rovnako ako v prípade buniek alPg.
Autori štúdie teda vysvetľujú, že pretrvávajúci proces agresie ovládajú iné mozgové mechanizmy, než sa spočiatku predpokladalo. Nejde o opakované vysielanie signálov v rámci určitého obvodu neurónov, no agresívne správanie môže byť kontrolované ďalšími mechanizmami. Autori majú niekoľko ďalších “podozrivých”, ktorým budú venované ďalšie výskumy.
