Predchodcov cicavcov možno považovať za prvých veľkých predátorov na súši. Výskumníci z University of Bristol vysvetľujú, že ich mimoriadny evolučný úspech poháňala ich potreba byť lepšími zabijakmi.
Predkovia cicavcov vládli planéte približne 60 miliónov rokov, ešte dlho predtým, ako na planétu nastúpili prvé dinosaury. Existovali pred približne 315-251-miliónmi rokov a zakrátko sa rozvinuli do jedných z najnebezpečnejších lovcov na súši.
V rámci nového výskumu sa vedci lepšie pozreli na anatómiu čeľuste a veľkosť tela týchto lovcov. Na základe získaných poznatkov sa pokúsili následne rekonštruovať kŕmiace návyky týchto tvorov a popísať ich evolúciu naprieč časom.
Ukázalo sa, že predkovia cicavcov prešli výraznou zmenou v štruktúre čeľuste pred približne 270 miliónmi rokov. Popri tom sa zmenil aj ich spôsob lovu. Autori štúdie vysvetľujú, že v rovnakom období sa bylinožravce stávali väčšími a rýchlejšími. Predátory preto museli držať krok a stať sa lepšími lovcami, aby mohli prežiť.
“Predkovia cicavcov, napríklad Dimetrodon, mali dlhú čeľusť s množstvom zubov. Predpokladáme, že táto čeľusť sa im vyvinula tak, aby keď niečo chytili do zubov, tak aby ich korisť nemala šancu uniknúť,” vysvetľuje vedúci štúdie, doktor Suresh Singh.
Evolučný tlak
Postupom času si ale všimli, že dlhšie čeľuste nahradila kratšia čeľusť s lepším svalovým systémom. Čeľusť zároveň nemala až tak veľa zubov a tie boli sústredené skôr v prednej časti. Tu autori vysvetľujú, že tieto čeľuste boli navrhnuté tak, aby vytvorili hlboké rany.
“Táto pozoruhodná zmena nám poukazuje, že predátory kládli väčší dôraz na ťažké poranenie a rýchlejšie zabitie ich koristi. Medzi týmito predátormi sa nachádzali prvé šabľozubé tvory,” tvrdí Singh.
Autori štúdie vysvetľujú, že reorganizácia čeľuste týchto tvorov sa považuje za mimoriadne dôležitý krok k následnej evolúcii cicavcov. Nie je to však len o čeľusti. Reorganizácia čeľustie totiž viedla aj k vývoju komplexného ucha, ktorým sa cicavce vyznačujú. Aj toto bolo podľa názoru autorov podnietené tým, že lovci museli stačiť na svoju korisť. Ak by sa nevyvinuli týmto spôsobom, nedokázali by si poradiť s rýchlejšou korisťou a pravdepodobne by vyhynuli.
Obdobie neskorého paleozoika značí prvýkrát, čo zvieratá začali úplne žiť, jesť a rozmnožovať sa na súši. Nový výskum autorov poukazuje na to, že život na súši sa hýbal rýchlejšie, než si myslíme. Chytiť rýchleho suchozemského živočícha je oveľa zložitejšie, ako chytiť rybu či obojživelníka. Autori štúdie poukazujú na to, aká dynamika funguje vo vzťahu medzi lovcom a korisťou a ako táto dynamika vytvára evolučný tlak nielen na predátorov, ale aj na bylinožravcov. Rovnaká dynamika ovplyvňuje život na Zemi aj dnes.
