Slnko sa jedného dňa dostane na koniec svojej životnej cesty. Keď sa tak stane, jeho vonkajšie vrstvy sa nafúknu a naša centrálna hviezda pohltí všetko, čo sa nachádza v jej ceste. Astronómovia predpokladajú, že by mohlo Slnko pohltiť všetky objekty, ktoré sa nachádzajú medzi ním a planétou Zem vrátane našej planéty.
Následne sa vonkajšie vrstvy odhodia a po hviezde ostane biely trpaslík, mŕtve jadro hviezdy. Astronómovia z Európskeho južného observatória objavili prvú hviezdu ktorá na sebe zanechala známky tohto procesu. Ide o bieleho trpaslíka, ktorý má na povrchu unikátnu “jazvu”.
“Už dlhšiu dobu sme vedeli, že biele trpaslíky pomaly pohlcujú pozostatky planét, ktoré kedysi okolo nich obiehali. Podarilo sa nám ale dokázať, že v tomto procese hrá magnetické pole hviezdy mimoriadne dôležitú úlohu. Výsledkom je v tomto prípade jazva na povrchu bieleho trpaslíka,” vysvetlil vedúci výskumu, Stefano Bagnulo.
Pod jazvou autori štúdie rozumejú koncentráciu kovov na povrchu bieleho trpaslíka WD 0816-310. Tento biely trpaslík má momentálne veľkosť Zeme, no kedysi išlo o hviezdu, len o trošku väčšiu ako naše Slnko. Táto kovová hviezda je s najväčšou pravdepodobnosťou pozostatkom planetárneho úlomku, veľkého asi ako druhý najväčší asteroid Slnečnej sústavy, Vesta. Vesta má priemer približne 500 km.
Astronómovia počas pozorovaní videli, že kovová jazva hviezdy je koncentrovaná na jednej strane, nie rovnomerne rozložená po celom bielom trpaslíkovi. Pozorované zmeny zároveň súhlasili so zmenami magnetického poľa hviezdy. Predpokladajú, že kovová jazva sa nachádza na jednom z pólov bieleho trpaslíka.
Zjazvená hviezda
Všetky pozorované okolnosti astronómom naznačili, že magnetické pole naviedlo kovy na povrch hviezdy, čím vytvorilo túto jazvu.
“Prekvapilo nás, že materiál nebol rovnomerne zmiešaný s povrchom hviezdy, ako nám to naznačujú teórie. Namiesto toho vznikla jazva, v ktorej sa koncentruje planetárny materiál. Jazvu drží na mieste magnetické pole, ktoré pravdepodobne navádzalo padajúce fragmenty planéty,” tvrdí spoluautor štúdie, John Landstreet.
Na pozorovanie bieleho trpaslíka použili astronómovia teleskop Very Large Telescope, presnejšie univerzálny inštrument FORS2. Tento nástroj im dovolil pozorovať kovovú jazvu hviezdy a prepojiť ju s magnetickým poľom. Následne použili autori archiválne dáta zariadenia X-shooter na potvrdenie pozorovaných úkazov.
Zaujímavým je, že v minulosti astronómovia pozorovali niekoľko bielych trpaslíkov, ktoré “znečisťoval” materiál planét, ktoré pozostatok hviezdy pohltil. Tento materiál sa však nachádzal rovnomerne distribuovaný po povrchu hviezdy. V prípade bieleho trpaslíka WD 0816-310 sú však autori presvedčení, že materiál navádzalo na povrch magnetické pole hviezdy. Toto magnetické pole zároveň udržiava jazvu bieleho trpaslíka na mieste.
Autori štúdie vysvetľujú, že ich práca nám ukazuje, ako môžu hviezdne sústavy ostať dynamicky aktívne aj po ich “smrti”.
