V roku 2018 si výskumníci po prvýkrát všimli mimoriadne zvláštny úkaz, ktorý sa prakticky okamžite zaradil medzi najväčšie kozmické záhady.
Od roku 2018 ich astronómovia odhaľujú približne raz za rok a momentálne o nich veľa nevieme. Označujú sa ako LFBOT (pozn. redakcie: Luminous Fast Blue Optical Transients) a sú jedným z najjasnejších úkazov v optickom spektre, aké môžeme vo vesmíre pozorovať. Zvláštne sú preto, lebo sa objavujú náhodne a nečakane pripomínajúc gigantický kozmický “blesk fotoaparátu”.
Medzi posledné objavené záblesky LFBOT sa radí aj AT2023fhn prezývaný “the Finch”. Astronómovia si ho už všimli pred nejakou dobou, pričom viacero teleskopov záblesk pozorovalo naprieč niekoľkými spektrami, od röntgenového žiarenia až po rádiové vlny. Tento záblesk mal všetky charakteristiky LFBOT.
Len Hubblovmu teleskopu sa podarilo presne určiť miesto, odkiaľ záblesk prišiel. The Finch žiaril mimoriadne jasne v modrom svetle a v priebehu dní aj vybledol. Supernovám, jedným z najväčších kozmických explózií, trvá mesiace, kým postupne vyblednú. To však nie je jediné prekvapenie, ktoré tento záblesk ukrýval. Objavil sa uprostred ničoho.
Ako Hubblov ďalekohľad ukázal, záblesk AT2023fhn vznikol medzi dvoma galaxiami, približne 50-tisíc svetelných rokov od väčšej špirálovitej galaxie a 15-tisíc svetelných rokov od menšej galaxie.
“Pozorovania Hubblovým ďalekohľadom boli kritické. Ukázali nám, že tento konkrétny LFBOT záblesk sa od ostatných líšil,” tvrdí vedúci štúdie opisujúcej objav, Ashley Chrimes.
Čierna diera, neutrónová hviezda alebo niečo nepoznané?
Všetky doterajšie LFBOT záblesky vedci objavili v špirálovitých ramenách galaxií. Hoci zatiaľ nemajú astronómovia predstavu, čo sú zač, jedna teória prevládala, aspoň doteraz. Predpokladalo sa, že ide o vzácny typ supernovy, ktorý vytvoria len gigantické hviezdy. Problém je, že tieto hviezdy žijú mimoriadne krátko, určite teda nemajú dostatok času na to, aby sa dostali do priestoru medzi dvoma galaxiami.
Vedci si prvýkrát všimli “Fincha” v apríli tohto roku. Nasledujúce pozorovania naznačili, že explózia mohla mať až 20-tisíc stupňov Celzia.
Keďže sa záblesk objavil uprostred “ničoho”, autori novej štúdie začali uvažovať nad tým, čo ho mohlo spôsobiť. Jednou z teórií je, že čierna diera strednej hmotnosti roztrhla hviezdu na kusy. Čierne diery strednej hmotnosti majú medzi 100 až 1000-násobkom hmotnosti Slnka. Citlivejší teleskop Jamesa Webba môže neskôr potvrdiť, že sa záblesk neudial v prázdnom priestore, ale v guľovej hviezdokope, v najvzdialenejšom okraji jednej z galaxií. Práve v guľových hviezdokopách sa čierne diery strednej hmotnosti môžu nachádzať.
Vedci však rozmýšľajú aj nad tým, že Finch mohol vzniknúť kolíziou dvoch neutrónových hviezd, ktoré sa dostali mimo svojej galaxie. Tieto hviezdy sa k sebe pomaly približovali v smrteľnom tanci trvajúcom miliardy rokov. Ak bola jedna z hviezd takzvaný magnetar, výsledná kolízia mohla byť tisícekrát silnejšia ako obyčajné.
