Posledná doba ľadová nám ukazuje, ako dopadnú prímorské oblasti, ak nezvrátime globálne opeľovanie
Autori novej štúdie zistili, že v dôsledku prudkého zvyšovania morských hladín, sa pobrežné močiare a mangrovníkové lesy nedokážu prispôsobiť rýchlym zmenám.
Keď na Zemi skončila posledná ľadová doba, pobrežné oblasti čelili dvíhaniu morských hladín, problému, ktorému dnes čelíme aj my, ak globálne otepľovanie presiahne určitú hodnotu. Výskumníci z univerzity Rutgers v rámci novej práce zisťovali, ako sa naši predkovia žijúci na pobreží prispôsobovali zmenám morských hladín, ktoré sa odohrali pred viac ako 10-tisíc rokmi.
V období po konci ľadovej doby došlo k rýchlemu rozpúšťaniu ľadovcov na severnej pologuli planéty. To viedlo k rapídnemu dvihnutiu morských hladín, konštatujú autori výskumu.
“Každá tona oxidu uhličitého točí globálny termostat k vyšším teplotám, čo zvyšuje riziko dvíhania morských hladín. Čím rýchlejšie budú moria stúpať, tým väčšie riziko pre pobrežné ekosystémy na celom svete,” tvrdí Robert Kopp, jeden z autorov štúdie.
Kopp zistil, že ak otepľovanie udržíme pod hodnotou 1,5 stupňov Celzia, prílivové močiare sa na dvíhajúcu hladinu morí dokážu prispôsobiť. Ak by však otepľovanie stúplo na 2 °C, dve tretiny takýchto močiarov vplyvom príliš rýchlych zmien zaniknú.
Globálne otepľovanie nemôžeme nechať len tak
Udržať otepľovanie minimálne na hranici 1,5 °C je náplňou Parížskej dohody, ktorou sa svetové krajiny zaviazali bojovať s globálnym otepľovaním. Ak by otepľovanie vzrástlo na ešte vyššie hodnoty, to by vyprovokovalo zmeny, ktoré by priviedli nestabilitu do pobrežných ekosystémov, nielen prílivových močiarov, ale napríklad aj koralových útesov.
Prílivové močiare nájdeme na veľa pobrežiach. Ide o oblasť zaplavovanú prílivom, ktorá zároveň chráni pobrežné komunity pred záplavami. Zároveň ale dokážu absorbovať oxid uhličitý. Bežne ich nájdeme na pobrežiach Severnej Ameriky, napríklad v okolí New Jersey. Štúdia jasne tvrdí, že ak nezabránime zhoršovaniu globálneho otepľovania, pobrežné močiare nebudú mať dostatok času na prispôsobenie sa.
Neprehliadnite
Množstvo močiarov v okolí New Jersey tomuto problému čelí už dnes. Odborníci pozorujú, že hladina morí stúpa rýchlejšie, než močiare dokážu zvýšiť svoju polohu. Prílivové močiare, rovnako ako aj mangrovníkové lesy slúžia ako hranica medzi morom a súšou. Tieto oblasti sa prispôsobujú na zvyšovanie hladín morí tak, že hromadia usadeniny a postupne sa posúvajú do vnútrozemia.
“Mangrovníky a prílivové močiare pomáhajú absorbovať nárazy vĺn, zabraňujú zvetrávaniu a sú mimoriadne dôležité pre biodiverzitu života, napríklad rýb alebo pobrežných rastlín,” tvrdí vedúci štúdie, Neil Saintilan.
Po konci poslednej ľadovej doby si svet prešiel tak výraznou zmenou, že veľa týchto pobrežných území zaniklo. Autori štúdie tvrdia, že ak sa vyplnia najhoršie scenáre globálneho otepľovania, táto situácia by sa mohla opäť zopakovať. Globálne otepľovanie je dnes mimoriadne závažný problém. Zvyšovanie morských hladín je jednou časťou problému, no s vyššími teplotami sa môžeme častejšie stretnúť aj s extrémnejšími druhmi počasia. Dlhotrvajúce suchá alebo naopak ničivé záplavy, tie sa stanú čoraz častejšími. S výrazným oteplením hrozí aj to, že sa regióny pri rovníku stanú pre nebezpečne vysoké teploty neobývateľné.
Komentáre