Jedli sa naši skorí predkovia navzájom? Holenná kosť rozpráva desivú históriu homininov
Autori novej štúdie popisujú zranenia na holennej kosti neznámeho hominina. Tie poukazujú na jediný scenár.
Výskumníci z prírodovedeckého múzea Smithsonian analyzovali jedny z najstarších kostí patriacich najbližšiemu evolučnému predkovi človeka. Ich práca dokázala, že človek nemal až tak mierumilovnú históriu ako sa predpokladalo.
Výskumníci skúmali 1,45-miliónov rokov staré holenné kosti, ktoré objavili v severnej Keni. Kosti patrili druhu príbuznému Homo sapiens. Analýza 3D modelov odhalila na kostiach rezy, ktoré spôsobili kamenné nástroje. Štúdia je jednou z prvých, ktoré dokázali typ zranenia určiť s vysokou mierou istoty. Štúdia teda ponúka jeden z najpresvedčivejších dôkazov o tom, že naši predkovia sa brutálne napádali a s vysokou mierou pravdepodobnosti sa navzájom aj jedli.
„Výsledky poukazujú na to, že hominini pravdepodobne pred 1,45-miliónmi rokov jedli iných homininov. Nachádzame niekoľko rôznych dôkazov, že na evolučnom strome človeka existovalo obdobie, kedy sa naši predkovia medzi sebou jedli, aby prežili, tvrdí Briana Pobiner, jedna z autorov výskumu.
K stopám po kamenných nástrojoch sa Pobiner dostala počas iného výskumu. Chcela zistiť, či v minulosti mal človek predátorov, ktorý našich predkov lovili a jedli. Jedna z holenných kostí sa vyznačovala zárezmi a keď sa na ňu pozreli lepšie, hneď bolo jasné že poškodenie nevzniklo dočinením predátora, ale úmyselnou mäsiarskou prácou. To že rany vznikli kamennými nástrojmi potvrdila aj nezávislá analýza.
Lovili sa naši predkovia navzájom?
Počas výskumu sa vedcom podarilo objaviť 11 zárezov, pričom 9 z nich s veľkou istotou vytvorili kamenné nástroje. Ďalšie dva zárezy boli pravdepodobne stopy po zuboch mačkovitej šelmy. Autori štúdie vysvetľujú, že stopy po kamennom nástroji samé o sebe neznamenajú, že sa naši predkovia navzájom jedli. Pobiner ale tvrdí, že to je najrealistickejší scenár. Zárezy sa totiž nachádzali na miestach, kde by sa lýtkový sval prichytával na kosť. Ak chceme odrezať veľký kus mäsa, potom ide o ideálne miesto pre zárez.
Kanibalistickému scenáru nasvedčuje aj to, že všetky rezy boli orientované jedným smerom. Predstavte si nástroj držaný v ruke. Predok vykonal rezy krátko po sebe bez toho aby zmenil úchop alebo uhol útoku.
Neprehliadnite
„Celkovo sa táto kosť dosť podobá na zvieracie kosti, ktoré naši predkovia spracovávali na potravu. Predpokladáme že naši predkovia túto nohu zjedli, teda nebola určená na nejaký rituál,“ tvrdí Pobiner.
Autori štúdie ale dodávajú, že nemajú dostatok dôkazov na vytvorenie akýchkoľvek záverov. Zároveň prízvukujú, že o kanibalizmus ide len v prípade, ak sa požierajú príslušníci rovnakého druhu. Zatiaľ nie je možné s istotou povedať akému druhu holenná kosť patrila. Prvotné odhady poukazovali na druh Australopithecus boisei, no neskôr kosť preklasifikovali ako kosť človeka vzpriameného. Dnes vedci priznali, že nemôžu konkrétne určiť komu patrila.
Mohlo teda ísť o najstarší prípad kanibalizmu, no zároveň mohlo ísť o lov síce evolučne príbuzného, no odlišného živočíšneho druhu.
Komentáre