Čo nám kostry našich predkov môžu prezradiť o historických epidémiách?!
Archeológovia majú k dispozícií len kosti našich predkov, no aj tie vedia prezradiť, akým chorobám ľudstvo v minulosti čelilo.
Infekčné choroby, resp. pandémie sa s človekom ťahajú už odnepamäti, no to ako na ne naši predkovia reagovali sa môže líšiť.
Nie je to tak dávno, čo sme si prešli pandémiou COVID-19. Mnohí túto pandémiu prirovnávali k pandémii španielskej chrípky, ktorá prepukla v roku 1918, alebo k Čiernej smrti, ktorá sa dodnes považuje za najhoršiu pandémiu, akou si ľudstvo prešlo. Čierna smrť prepukla v 14. storočí a objavila sa ešte v niekoľkých vlnách.
Infekčné ochorenia a pandémie kráčajú s ľudstvom už od jeho počiatkov a vedci z Durham University vo svojich výskumoch sledujú, ako sa naprieč históriou rôzne ochorenia šírili a ako vznikali. Sledujú pritom rôzne faktory, napríklad ako sa naši predkovia starali o chorých, alebo ako naše správanie a návyky ovplyvnili šírenie infekčných ochorení.
Bioarcheológovia sa o historických ochoreniach dozvedajú prostredníctvom kostier, vykazujúcich špecifické znaky istého ochorenia. Na kostre môže stopy zanechávať množstvo rôznych chorôb, napríklad syfilis, alebo tuberkulóza či lepra. Väčšina ochorení ale zanecháva nekonkrétne stopy. Výskumníci štúdiou kostry môžu zistiť, že bol jedinec chorý, no nedokážu povedať akou chorobou trpel. Potom tu máme aj ochorenia, ktoré na kostre nezanechávajú stopy, napríklad HIV alebo COVID-19.
Pomocou špecifických znakov na kostre výskumníci odhalia chorobu najjednoduchšie. K dispozícii však majú aj ďalšie techniky, ktoré im môžu priniesť viac informácií. Tieto techniky väčšinou vyžadujú multidisciplinárny prístup nielen bioarcheológov, ale aj genetikov alebo parazitológov. Príkladom môže byť analyzovanie pôdy v oblasti trupu kostry, čo môže prezradiť nakazenie črevnými parazitmi. Infekčné patogény sa môžu držať na starých kostiach či zuboch. DNA analýza môže tieto patogény odhaliť.
Neprehliadnite
Výskumníci môžu určiť vek úmrtia na základe vývojového štádia kostí. V tomto prípade platí, že najinfekčnejšie choroby spravidla napádajú osoby s oslabeným imunitným systémom, teda buď tých najmladších alebo najstarších. Existujú ale výnimky. Čierna smrť si nevyberala koho napadne a Španielska chrípka bola nezvyčajná. Napádala totiž práve ľudí s robustnejšou imunitou. Aj COVID-19 má isté vzorce podľa ktorých operuje. Ako vieme, najviac škody spôsobuje starším ľuďom a ľuďom so zlým imunitným systémom.
Naši predkovia žili v inom svete
Prvé spoločenstvá lovcov-zberačov neboli nijak veľké. Z toho čo vieme, naši prví predkovia čelili hlavne parazitom, bakteriálnym infekciám alebo zraneniam z lovu či boja. Hoci mali svoju vlastnú sadu problémov, nemuseli sa báť o vysoko infekčné ochorenia, ktoré by rýchlo preskakovali z človeka na človeka, napríklad chrípku. Tá sa nemohla efektívne šíriť cez mobilnú, malú a izolovanú populáciu.
S prechodom na poľnohospodárstvo sa ale situácia zmenila. Ľudia začali žiť pokope a objavili sa nové patogény. Naši predkovia začali chovať zvieratá a to viedlo k rozšíreniu nových druhov chorôb. Tie zo zvierat dokázali preskočiť na ľudí. Situácií nepomohli ani zlé hygienické návyky alebo obchod medzi spoločenstvami, ktoré si takýmto štýlom navzájom vymieňali ochorenia.
Keď ľudia žili vo vlastných kútoch sveta, po čase si mohli aj s domácimi zvieratami vybudovať akúsi formu imunity pred lokálnymi ochoreniami. Na počiatku modernej histórie ale začali Európania kolonizovať vzdialené kontinenty a so sebou priniesli aj rôzne ochorenia, s ktorými sa domorodé populácie v živote nestretli. Ich imunita nedokázala bojovať proti novým ochoreniam, čo viedlo k vysokej úmrtnosti.
Nemáme žiadnu záruku, že svet nepostihne ďalšia výrazná pandémia. Vedci sa preto pozerajú aj do histórie a snažia sa pochopiť, ako sme sa vyvíjali nielen my, ale aj ochorenia okolo nás. Pochopenie histórie nás môže naučiť ako reagovať v prípade ďalšej krízy o niečo lepšie.
Komentáre