SpravodajstvoVeda a výskum

Čo majú dinosaury spoločné so starnutím človeka? Známy vedec našiel zvláštne prepojenie, zatiaľ o ňom hovorí ale ako „len“ o hypotéze

Svetový expert na starnutie publikoval hypotézu, podľa ktorej dinosaury ovplyvnili ako starneme.

Téme starnutia sa v poslednej dobe venuje obrovské množstvo výskumov. Tie sa snažia pochopiť prečo starneme, aké procesy starnutie ovplyvňujú a či tieto procesy vieme spomaliť, zastaviť alebo úplne zvrátiť.  

Niekto dlhovekosť môže považovať za dar, iný za prekliatie, no ako ukazuje nový výskum vedcov z University of Birmingham, to ako starneme a koľko sa dožívame, mohli ovplyvniť milióny rokov dinosaurej evolúcie. Za novým výskumom stojí vedúci expert v oblasti starnutia, profesor João Pedro Magalhães.  

Odoberajte Vosveteit.sk cez Telegram a prihláste sa k odberu správ

Podľa jeho hypotézy existuje spojenie medzi tým, ako dnešné cicavce, vrátane nás, starnú a ako na tento proces vplývali dinosaury v časovom rozmedzí 100-miliónov rokov. Jeho výskum sa odráža od toho, že niektoré plazy alebo obojživelníky nevykazujú žiadne výrazné známky senescencie, inak povedané biologického starnutia. Všetky cicavce a ľudia však jasné známky vykazujú.  

Podstatou novej hypotézy je, že počas obdobia mezozoika cicavce čelili neustálemu tlaku, ktorý ich nútil k rapídnemu rozmnožovaniu. Tento tlak nakoniec spôsobil, že sa deaktivovali gény, ktoré sú spojené s dlhým životom v prípade cicavcov.  

“Cez túto hypotézu máme šancu pochopiť, aké evolučné sily tvarovali spôsob, akým cicavce starli v časovom období miliónov rokov. Ľudia dnes sú medzi živočíchmi, ktoré žijú najdlhšie, no v prípade mnohých plazov a iných živočíchov pozorujeme oveľa pomalší proces starnutia a minimálne príznaky senescencie,” vysvetľuje Magalhães.  

Žijeme krátko kvôli dinosaurom?

Jedny z prvých cicavcov na tejto planéte žili na spodku potravinového reťazca. Tento fakt mohol spôsobiť, že svoje prežitie zabezpečovali cez rapídnu reprodukciu. Vedúci štúdie predpokladá, že tento dlhodobý evolučný tlak ovplyvnil, ako všetky cicavce starnú vrátane moderných ľudí. Magalhães argumentuje, že v živočíšnej ríši sa stretávame s prípadmi, kedy má živočích až neuveriteľnú schopnosť regenerácie.  

Táto schopnosť však nebola pre prvé cicavce evolučne podstatná. Mnohé totiž skončili ako potrava pre T. Rexa alebo iného dravého dinosaura. Dôležitejšie pre cicavce bolo teda predať svoju genetickú informáciu ďalej a to čo najrýchlejšie. Dnes síce existuje množstvo cicavcov, nevynímajúc nás, veľrýb a slonov, ktoré dokážu narásť do veľkých rozmerov a dožívajú sa dlho. Autor hypotézy však argumentuje tým, že aj tieto živočíchy majú stále v sebe genetické “bloky”, a to ešte z obdobia mezozoika. Tieto bloky spôsobujú, že cicavce starnú výrazne rýchlejšie ako veľa plazov a iných živočíchov.  

„My a tieto cicavce [ako sú slony a veľryby] žijeme s genetickými poruchami z obdobia druhohôr a starneme prekvapivo rýchlejšie ako mnohé iné plazy.“, hovorí výskumník.

Magalhães upozorňuje, že jeho práca je momentálne len hypotézou. Zároveň však ukazuje, že existuje veľa ďalších smerov, do ktorých by sa mohli nasledujúce výskumy posunúť. Na tento problém sa môžeme pozrieť z mnohých rôznych uhlov. Podľa tejto hypotézy by napríklad rakovina mohla byť častejšia u cicavcov práve kvôli tomuto rapídnemu starnutiu. Magalhaes bude svoju teóriu ďalej rozvíjať a bude zaujímavé sledovať, či dokáže ustáť kritiku a kam nakoniec povedie.  

Prihláste sa k odberu správ z Vosveteit.sk cez Google správy
Tagy
Zobraziť komentáre
Close
Close