Strach je základným pocitom, na ktorý je naladená naša nervová sústava. Môžeme ho pociťovať, keď kráčame po tme domov, keď na nás zavrčí divé zviera, alebo vidíme pavúka na stene. Vo svojej podstate je strach mechanizmom, ktorý nám dovoľoval prežiť tým, že nám hovoril, aby sme boli ostražití a nevstupovali do nebezpečných situácií.
Výskumníci z University of California, San Diego, sa vo svojej novej práci pozreli na strach hlbšie. Pravda, strach nám síce pomáha prežiť, no častokrát sa objavuje v prípade, kedy nám žiadna reálna hrozba nehrozí. Vidieť na stene tarantulu je pádny dôvod báť sa, no bojíme sa aj obyčajného záchodového pavúka, hoci dobre vieme, že nám nemá šancu ublížiť.
Autori štúdie hovoria, že strach bez pádnych hrozieb môže byť zlý pre našu vnútornú pohodu a môže viesť k vážnym mentálnym poruchám, napríklad PTSD. Posttraumatická stresová porucha vzniká, keď si človek prejde intenzívnym pocitom strachu alebo inej extrémnej situácie, pri ktorej častokrát môže ísť o život. Intenzívne návaly úzkosti však pretrvávajú, aj keď hrozba pominie.
Prečo sa bojíme?
Čo vyvoláva pocit strachu pri absencii relevantnej hrozby bolo pre vedcov dlhodobo záhadou. V rámci novej štúdie ale vedci objavili, aké zmeny nastávajú v mozgu, keď pociťuje strach. Zistili, že akútny stres viedol ku zmene chemických signálov v neurónoch. Tie sa prepli z excitačných na inhibičné, čo viedlo k vytvoreniu “generalizovaného strachu”. Generalizovaný strach v tomto prípade predstavuje pocit strachu, ktorý neprikladáme konkrétnej hrozbe. Záchodového pavúka sa bojíme preto, lebo jedovaté pavúky pre nás predstavujú smrteľnú hrozbu a mali by sme sa ich báť, no vnímame to tak, že pavúk ako pavúk, bez ohľadu na to, aký pavúk to v skutočnosti je.
“Výsledky našej práce ponúkajú dôležité informácie odhaľujúce mechanizmy za generalizáciou strachu. Podarilo sa nám zistiť čo sa deje a kde sa to deje. To nám umožňuje zamerať sa na odhalené mechanizmy, ak chceme liečiť poruchy vyvolané strachom,” tvrdí Nick Spitzer, jeden z autorov výskumu.
Autori štúdie zároveň aj našli spôsob, ako potlačiť vznik strachu. Ešte predtým, než myši zažili stresovú situáciu, vedci im do regiónu mozgu zodpovedného za strach vložili adeno-asociovaný vírus. Ten pomáha potlačiť syntézu inhibičných neurotransmiterov GABA. Tým zabránili myšiam pociťovať strach.
Zároveň sa ukázalo, že keď myšiam podali antidepresívum fluoxetín ihneď po stresovej udalosti, to zabránilo zmene neurotransmiterov a tým zabránilo opätovnému strachu. Autori štúdie vysvetľujú, že keď odhalili mechanizmy za generalizovaným strachom, v ďalších krokoch môžu vyvinúť cielené a špecifické metódy liečby PTSD a iných porúch, v ktorých strach hrá dôležitú úlohu.
