Ramená a lakte sú časťami ľudského tela, vďaka ktorým sa môžeme načiahnuť na vyššiu poličku, no vďaka ich možnostiam pohybu vieme aj hádzať rôzne veci. Výskumníci z University of Dartmouth vo svojej novej práci naznačujú, že pôvodne mali tieto časti úplne iný význam. Podľa ich štúdie najprv slúžili ako prirodzená “brzda” pre našich primátich predkov.
Práca naznačuje, že primáty a prví ľudia mali flexibilné ramená a lakte na to, aby spomalili cestu dole zo stromov, zatiaľ čo gravitácia ťahala ich ťažšie telá smerom dole. V určitom momente však naši predkovia opustili koruny stromov, no flexibilné ramená a lakte sa ukázali byť užitočnou vlastnosťou aj mimo tohto prostredia. Naši predkovia dokázali vďaka nim lepšie zbierať potravu, alebo používať rôzne nástroje na lov alebo obranu.
V rámci výskumu vedci uplatnili štatistické a analytické metódy na skúmanie videí a fotografií šimpanzov a iných opíc, ktoré voľne liezli po stromoch v prírode. Zistili, že opice liezli podobnými spôsobmi. Pri lezení hore mali ramená a lakte blízko k telu, no keď zostupovali, zdvihli ruky nad hlavu a držaním sa za konáre podporovali svoju váhu. V tomto prípade liezli dolu podobne ako keď človek lezie dolu z rebríka.
Prehliadaná vlastnosť
Viacero štúdií sa venovalo spôsobu lezenia šimpanzov, či iných opíc. Autori však v tomto smere upozorňujú, že tieto práce sledovali lezenie v experimentálnom prostredí, teda pozorovali ako tieto zvieratá šplhajú po umelo vytvorenom prostredí. Sledovanie opíc v prírode vedcom pomohlo skúmať ako sa telá týchto živočíchov prirodzene prispôsobili prostrediu v akom žili. Lezenie po stromoch považujeme za prirodzenú vlastnosť primátov a istú dobu bola vlastná aj našim prvým predkom. Autori novej štúdie však poukazujú na to, že šplhanie dolu môže hrať v evolúcii špecifickejšiu úlohu.
“Lezenie dolu zo stromu je častokrát podceňovaný, no nesmierne dôležitý faktor pri výskume rozdielov medzi primátmi a opicami, ktorý sa nakoniec prejavil aj u nás. Lezenie zo stromu predstavovalo výraznú fyzickú skúšku, najmä kvôli veľkosti primátov a prvých ľudí. Ich morfológia na túto výzvu reagovala prirodzeným výberom hlavne kvôli riziku pádu,” vyjadril sa Luke Fannin, jeden z autorov štúdie.
Ako sme už spomínali, väčšina výskumov sa zameriavala na to, ako primáty šplhali na strom. Len málo výskumov sa však pozrelo na to, ako sa z neho dostávali dolu. Prvé primáty sa objavili pred približne 20-miliónmi rokov a žili v lesnatých oblastiach. Na strom vyliezli kvôli potrave, potom z neho zliezli a išli na ďalší strom. Práve cesta dolu bola komplikovanejšia. Veľké primáty si nemôžu dovoliť pád, pretože ten by ich mohol vážne zraniť alebo dokonca aj zabiť. Evolúcia a prirodzený výber by teda prirodzene uprednostňoval anatómiu, ktorá umožňovala živočíchom jednoduchšiu cestu dolu zo stromu. Zliezanie je ťažšie, pretože musíme nielen bojovať s gravitáciou, no zároveň sa aj nejak brzdiť. To si vyžaduje viac energie, no zároveň aj mieru flexibility v našich končatinách
Flexibilné ramená a lakte umožnili našim prvým predkom, napríklad Australopitekom, aby v noci vyliezli na strom a ráno z neho zas bezpečne zliezli. Tým sa chránili pred nočnými predátormi. Mobilné a hlavne širšie ramená, ktoré sa môžu pohnúť sa do 90-stupňového uhla, z nás urobili fantastických vrhačov v spojení s flexibilnými lakťami. Primáty síce dokáž vrhať predmety, no nedokážu to ani zďaleka tak presne ako my.
