Lekári odporúčajú denne vypiť dva až tri litre tekutín. Niektorí pijú menej, iní naopak viac a ako naznačuje výskum vedcov z University of Basel, práve prijímanie väčšieho množstva tekutín môže byť známkou vzácneho nedostatku hormónu.
Rizikom je podľa autorov štúdie najmä to, že väčšina ľudí považuje pitie väčšieho množstva vody za neškodný zvyk. Veľké množstvo ľudí vypije za deň viac ako tri litre tekutín, k čomu sa môžu dopracovať časom zo zvyku, no občas môže byť aj známkou psychologickej poruchy. Ak človek pociťuje nadmerný pocit smädu, môžeme hovoriť aj o polydipsii.
Autori nového výskumu však upozorňujú, že v malom množstve prípadov môže byť nadmerný príjem tekutín spôsobený aj nedostatkom vazopresínu, hormónu regulujúceho obsah vody a soli v tele. Vazopresín je vylučovaný podmozgovou žľazou.
Ľudia s nedostatkom vazopresínu majú problém koncentrovať ich moč. V praxi tak vylučujú nadmerné množstvo tekutín a preto sa cítia stále smädní. Autori štúdie vysvetľujú, že nie každé nadmerné požívanie tekutín je znakom tohto problému. Považujú však za mimoriadne dôležité rozoznať neškodný zvyk od vážnejších príčin.
Vzácna, no riziková hormonálna porucha
V najhorších prípadoch existujú dva spôsoby liečby. Ak ide o psychologický návyk, ľudia prechádzajú terapiou, v rámci ktorej postupne znižujú príjem tekutín. Ak pacientovi chýba vazopresín, podáva sa mu hormonálnou terapiou. V tomto prípade je však extrémne dôležité, aby lekár správne diagnostikoval problém. Ak by podal vazopresín pacientovi ktorý ho nepotrebuje, potom by to mohlo viesť až k otrave vodou, čo môže ohroziť život pacienta.
Znie to zvláštne, ale aj vodou sa môže človek otráviť. V tomto prípade však nie je nebezpečná samotná voda, no pokles sodíka v krvi. Ak pri nadmernej konzumácii vody klesne sodík pod kritickú hodnotu -130 mmol/l, môže dôjsť až k opuchu mozgu a pľúc.
Výskumníci posledné roky hľadali spôsob, ako by sme mohli spoľahlivo rozlíšiť medzi psychologickými a hormonálnymi príčinami nadmerného prijímania tekutín. Jednou z metód je infúzia podporujúca uvoľňovanie vazopresínu. Infúzia sa skladá z mimoriadne koncentrovaného soľného roztoku.
“Keďže sa podaním infúzie výraznejšie zvýši koncentrácia soli v tele, vyžaduje sa neustále monitorovanie pacienta, vrátane polhodinových meraní hodnôt soli z krvi,” tvrdí profesorka Mirjam Christ-Crain, jedna z autorov štúdie.
Ďalšou jednoduchšou metódou je podanie infúzie s arginínom. Ide o dôležitú aminokyselinu, ktorá taktiež stimuluje uvoľnenie vazopresínu. Tá dokáže taktiež poskytnúť spoľahlivé výsledky, no nie až tak presné ako vyšetrenie soľným roztokom. V rámci štúdie zistili, že soľný roztok ukázal správny výsledok vo viac ako 95% prípadov. Arginín sa držal tesne pod 75%. Autori štúdie navrhujú testy soľným roztokom ako štandard pre diagnostikovanie nedostatku vazopresínu.
