Naši starí predkovia, ktorí sa označujú ako hominini, žili život lovcov-zberačov. Za svojou potravou častokrát aj cestovali a nebáli sa ani väčších živočíchov. Z predchádzajúcich výskumov máme predstavu o tom, že naši predkovia boli naozaj excelentní lovci. K tomu im pomáhala nielen špičková fyzická kondícia, ale aj množstvo skúseností.
Vo vedeckej publikácií Scientific Reports sa objavuje štúdia, ktorá nám ešte viac približuje život našich predkov a ich spôsob lovu. Autori tvrdia, že počas obdobia pleistocénu, teda pred približne 0.8 až 1.2-miliónmi rokov, naši predkovia v južnej Európe dokázali o svoju potravu bojovať aj s obrími hyenami. S týmito vyhynutými tvormi sme sa bili o mršiny, ktoré po sebe zanechali šabľozubé tygre alebo jaguáre.
Autori výskumu sa vo svojej práci odrazili z predchádzajúcich štúdií. Tie naznačovali, že veľké predátory po sebe zanechávali dostatok nedojedených mŕtvol na to, aby dokázali udržať nažive jedných z našich prvých predkov. Jedno sa však doteraz nevedelo. Mali naši skorí predkovia v tomto smere konkurenciu, teda či iní veľkí mrchožrúti nebránili predkom prístup k tomuto zdroju obživy.
Výskumníci sa zamerali na súperenie medzi homininmi a obrími hyenami druhu Pachycrocuta brevirostris na Pyrenejskom polostrove. Základom práce bola simulácia, ktorá pomohla vedcom pochopiť, či vtedajšie mačkovité šelmy dokázali po sebe zanechať dostatok tiel na to, aby mohli naši predkovia o tento zdroj potravy bojovať. Zároveň sledovali, ako to mohlo ovplyvniť spôsob, akým naši predkovia k tomuto zdroju pristupovali.
Na veľkosti skupiny záleží
Ukázalo sa, že keď naši predkovia lovili v dostatočne veľkých skupinách, ktoré by dokázali odplašiť až päť hyen, ku koncu simulácie populácia našich predkov prevýšila populáciu týchto živočíchov. Ak naši predkovia lovili v malých skupinách, prežiť dokázali len v prípade, ak bola hustota predátorov a tým pádom aj mŕtvej koristi, veľká.
Vedci v rámci štúdie zistili aj to, že ideálna veľkosť loveckej skupiny je viac ako desať jedincov, no menej ako 13. Táto skupina dokázala potenciálne odohnať aj šabľozubé tygre alebo jaguáre. Väčšia lovecká skupina by si vyžadovala príliš veľa energie, než aby bola efektívna. Simulácia však nedokázala jasne určiť, aká skupina bola najoptimálnejšia.
Štúdia však naznačuje, že stredne veľká lovecká skupina v období skorého pleistocénu by dokázala pravidelne prinášať domov jedlo v podobe nedojedených ostatkov. Táto skupina by si počas svojej úlohy dokázala poradiť aj s rôznymi hrozbami, napríklad útokom hyen. Podľa autorov mohli byť ostatky po predátorovi dôležitým zdrojom mäsa a tukov pre homininov. Obzvlášť to platilo v období zimy, kedy boli všetky zdroje vzácnejšie. Autori štúdie priniesli naozaj zaujímavý pohľad do minulosti a ukazujú nám viac z možného života našich predkov.
