Nenávidené, ale aj milované: Ako žili mačky v stredoveku?
Na historickýh maľbách si častokrát môžeme malých lovcov všimnúť a to aj napriek tomu, že sa názor na ne drasticky líšil.
Mačky dnes patria k najobľúbenejším domácim zvieratkám, no v stredoveku mali pomerne zlú povesť. Spájali sa totiž z pohanstvom a čarodejníctvom, ľudia preto pomerne často mačkám nedôverovali. Napriek tomu sú v historických prameňoch zachytené v hravých polohách.
Portál The Conversation vysvetľuje, že z historických vyobrazení týchto tvorov sa môžeme veľa naučiť o tom, ako ich stredovekí obyvatelia vnímali. V danej dobe sa totiž človek súdil aj podľa toho, akého domáceho maznáčika mal. Ľudia, ktorí chovali opicu sa považovali za bohatých, pretože tohto tvora si museli priniesť s ďalekých krajín.
Domáce zvieratá boli výsadou hlavne šľachty a stali sa súčasťou ich identity. V dobe stredoveku totiž chovanie domácich miláčikov znamenalo, že si človek môže dovoliť zvieratko kŕmiť bez toho, aby mal z neho nejaký úžitok. Šľachta si častokrát dávala robiť aj portréty a nie je nezvyčajné, že sa na nich objavilo práve aj domáce zvieratko, najčastejšie psy a mačky.
Napríklad na obraze poslednej večere od Pietra Lorenzettiho možno vidieť psa a mačku pri ohni, zatiaľ čo pes olizuje zvyšky z taniera. Zvieratá v tomto prípade nemajú žiadnu naratívnu úlohu, len signalizujú, že sa všetci stretli v nejakej domácnosti.
Ako sme už spomínali, aj napriek zlej reputácii šľachta častokrát mačky chovala. Viaceré historické pramene uvádzajú, že sa o tieto zvieratá starali priam kráľovsky a rovnako ako dnes, aj v stredoveku im dávali mená. Zároveň sa predpokladá, že mačky boli častými spoločníkmi pre učencov a v 16. storočí existovalo mnoho chválospevov o mačkách.
Neprehliadnite
V jednej z piesní učenec svoju mačku označil ako najcennejšieho spoločníka. Z toho vyplýva, že mačky učencov dokázali rozptýliť od ťažkej mentálnej práce, ktorej sa celé dni venovali.
Mačky ako symbol zla
Na jednej strane vidíme, ako šľachta a učenci mačky ospevovali, no napríklad kazateľ John Bromyard v 14. storočí hlásal, že sú zbytočné a prekrmované, zatiaľ čo bežný ľud nemá čo jesť. Zároveň sa tieto zvieratá častokrát spájali aj s diablom. Ľudia si vážili ich nenápadnosť a prefíkanosť pri love myší, no nešlo o vlastnosti, ktoré si priali vo svojom spoločníkovi vidieť.
V určitý moment v histórii sa mačky začali zabíjať. To viedlo k premnoženiu potkanov a odštartovaniu niekoľkých pandémií, napríklad aj čiernej smrti. Keďže sa spájali s diablom, podľa mnohých nemali miesto v náboženských inštitúciách. Podľa dostupných informácií neexistoval zákon, ktorý by to priamo zakazoval. Hoci sa o tom veľa rozprávalo, mačky si kňazi a duchovní nechávali aj tak.
Spoločnosť teda mačky neakceptovala, no v kláštoroch sa objavujú hravé maľby, na ktorých možno týchto malých lovcov vidieť. Z toho vyplýva, že aj napriek stigme sa o ne duchovní dobre starali a považovali ich za svojich spoločníkov.
Mačky mali v stredoveku rôznu povesť, no vo väčšine prípadov si našli svoj domov. Vzťah stredovekých ľudí s týmito domácimi miláčikmi sa až tak od toho nášho nelíšil.
Komentáre