Ako sme sa postavili na dve? Odpovede vedci našli v uchu 6-miliónov rokov starej lebky
Postavenie sa na dve nohy považujeme za jeden z najvýznamnejších evolučných momentov človeka.
Postavenie sa na dve nohy patrí nepochybne ku kľúčovým momentom evolúcie človeka, no ako presne sme sa k tomu dopracovali, ostáva pre vedcov stále záhadou. Výskumníci z New York University však v novej štúdii prinášajú dôkazy, ktoré nám túto evolučnú zmenu pomáhajú objasniť.
Človek a jeho najbližší žijúci primátí príbuzní vykazujú celkom pestrú škálu rôznych pohybov. Chodenie po dvoch nohách, šplhanie po stromoch či kráčanie po štyroch. Vieme, že si človek svoj bipedalizmus (pozn. redakcie: Chôdzu po dvoch končatinách) z predka, ktorý ešte chodil po štyroch. Predchádzajúce štúdie však neponúkli dôkazy, ktoré by vedcom ponúkli možnosť jasne a definitívne rekonštruovať históriu toho, ako sme sa stavali na dve.
Most research on how humans evolved to walk on two legs focused on our primate ancestors' limbs, shoulders, pelvis, and spine. But a recent study found valuable clues in an entirely new place: the bones of the inner ear: https://t.co/hUebLQhxvj
— New York University (@nyuniversity) January 29, 2024
V rámci nového výskumu vedci analyzovali lebku 6-miliónov rokov starého primáta druhu Lufengpithecus. Táto lebka ponúka dôležité stopy, ktoré vedcom pomáhajú pochopiť, ako sa človek mohol postaviť na dve nohy. Autori štúdie zvolili inovatívnu metódu, skúmali oblasť vnútorného ucha lebky pomocou 3D CT vyšetrenia.
“Medzi našim mozgom a vonkajším uchom sa nachádzajú štruktúry, ktoré nám pomáhajú udržiavať rovnováhu a vďaka nim vieme aj, ako sme orientovaní. Tieto kanáliky teda predstavujú základ nášho pohybu, čo si veľa ľudí neuvedomuje,” tvrdí Yinan Zhang, vedúci výskumu.
Zhang ďalej vysvetľuje, že tvar a veľkosť týchto kanálikov priamo zodpovedá tomu, ako sa cicavce vrátane človeka a primátov, pohybujú. Na základe týchto štruktúr vedci zistili, že prechod človeka na chôdzu po dvoch nohách prišiel v troch krokoch. Prvé primáty žili v korunách stromov a pohybovali sa veľmi podobne dnes žijúcim gibonom. V druhej fáze spoločný predok človeka a opíc využíval kombinovaný pohyb.
Neprehliadnite
Najširšia pohybová paleta
Títo predkovia, medzi ktorých sa radí aj Lufengpithecus, používali predné končatiny na podporu, v korunách stromov chodili po dvoch a na zemi zas po štyroch. Išlo o najširšiu paletu pohybu a práve z nej sa mohol vyvinúť ľudský bipedalizmus.
Lebka Lufenfpitheka sa objavila v čínskej provincii Yunnan ešte v 80. rokoch minulého storočia. Doteraz však kvôli deformácií lebky nemohli vedci nahliadnuť do regiónu ucha, kde sa polkruhové kanáliky kontrolujúce rovnováhu nachádzali. V novej štúdii však použili vedci pokročilú počítačovú tomografiu na to, aby vytvorili 3D rekonštrukciu lebky.
“Naša analýza dokázala, že spoloční predkovia opíc a človeka mali pohybový repertoár, ktorý možno považovať za predka nášho bipedalizmu. Ukázalo sa, že polkruhové kanáliky vo vnútornom uchu poskytujú jedinečný záznam našej evolučnej histórie,” vysvetľuje Xijun Ni, spoluautor výskumu.
Z analýzy vnútorného ucha vyplynulo ešte niečo zaujímavé. Výskumníci tvrdia, že za zmenu spôsobu pohybu človeka a našich predkov mohli pravdepodobne klimatické zmeny. Na toto tvrdenie sa však musia vedci pozrieť v ďalších výskumoch.
Komentáre