Keď bábätká začnú po prvýkrát rozprávať, ich slová nie sú vo väčšine prípadov nič viac, ako jednoduchá hláska, ktoré môžu znamenať množstvo rozličných vecí.
Napriek tomu niekedy až žasneme nad tým, ako mu dokážu rodičia rozumieť a pochopiť, čo by mohlo chcieť. Nový výskum z inštitútu MIT dokazuje, že dospelý človek má “superschopnosť”, ktorá mu umožňuje porozumieť detskej reči aj napriek tomu, že dieťa používa len veľmi limitovaný slovník. Autori štúdie vysvetľujú, že tou schopnosťou je pochopenie konverzačného kontextu, a že dokážeme správne identifikovať aj zle vyslovené slová.
V rámci štúdie výskumníci použili tisíce hodín audionahrávok, ktoré zachytávali rozhovory malých detí a dospelákov. Následne začali vedci vytvárať počítačové modely, ktoré im dovolili rozobrať to, ako dospelý človek interpretuje reč malého dieťaťa.
Modely, ktoré sa zakladali len na zvukoch dieťaťa nedokázali predpovedať to, ako túto reč interpretoval dospelý človek. Ak však začali vedci vytvárať modely na veľkom množstve predchádzajúcich konverzácií, ktoré v tomto smere ponúkli kontext, modely fungovali o niečo lepšie. Modelom sa darilo lepšie aj keď pracovali s veľkými datasetmi rozprávajúcich sa dospelých a detí.
Autori štúdie na základe týchto výsledkov tvrdia, že dospelý človek dokáže mimoriadne dobre interpretovať veci na základe kontextu. To zároveň môže predstavovať kriticky dôležitú spätnú väzbu, ktorá pomáha malým deťom naučiť sa jazyk.
“Dospelý človek, ktorý toho má napočúvané veľa, dokáže využívať extrémne sofistikované mechanizmy, ktoré mu dovoľujú porozumieť jazyku. Tieto skúsenosti sú základom pre pochopenie toho, čo malé deti chcú povedať. Zatiaľ nevieme dokázať, či tieto schopnosti môžu priamo viesť deti k naučeniu jazyka, no môžeme bezpečne predpokladať, že pomáhajú uľahčiť proces učenia sa jazyka,” tvrdí Roger Levy, jeden z autorov štúdie.
Ľudia sú veľmi dobrí v mimoriadne komplexnom mechanizme
Veľa výskumov sa zameriavalo na to, ako sa deti učia rozprávať. Výskumníci sa však nepozreli na to, ako môže pochopenie rodiča ovplyvniť proces učenia sa reči. Predchádzajúce výskumy dokázali, že pri konverzácii dospelých máme tendenciu využívať naše poznatky o tom, ako človek rozpráva a o čom môže rozprávať, aby nám pomohli pochopiť čo náš konverzačný partner hovorí.
Tento mimoriadne komplexný mechanizmus nám dovoľuje rozumieť konverzácii aj keď sa nachádzame v hlučnom prostredí, alebo má náš konverzačný partner prízvuk. Tento mechanizmus však uplatňujeme aj keď sa snažíme pochopiť niekedy nezmyselné “bľabotanie” dieťaťa, ktoré sa len učí rozprávať. Pri deťoch je to však ešte komplikovanejšie. Celý mechanizmus je v podstate mimoriadne komplikovaný, no my ľudia sme v ňom dobrí.
Keď sa dospelý rozpráva s dieťaťom, všíma si, čo už bolo predtým povedané. Ak teda dieťa vysloví len jednoduché “da”, rodič vie pochopiť, že myslí napríklad psa. Zároveň však berieme do úvahy aj to, ako malé deti bežne komolia slová.
“Väčšina ľudí sa rada rozpráva medzi sebou a myslím že deti nie sú výnimkou. Obzvlášť to platí v prípade ak niečo chcú, napríklad hračku alebo zobrať na ruky. Pokus o konverzáciu a následné pochopenie toho, čo chcelo dieťa povedať, môže poskytnúť skvelú spätnú väzbu pri učení sa jazyka, vývoja sociálnych schopností či len podporovanie sociálnej interakcie s inými a komunikácie,” vysvetľuje Elika Bergelson, spoluautorka štúdie.
V nasledujúcich prácach by chceli vedci zistiť, ako deti zoberú túto spätnú väzbu a ako očakávajú že dospelý ich správu pochopí.
