Tváre vytvorené umelou inteligenciou sa nám zdajú reálnejšie ako tváre skutočných ľudí, ukazuje štúdia
Umelá inteligencia je čoraz dokonalejšou. Ľudia majú problém rozoznať fotografie ľudí, ktoré boli vytvorené AI od fotografií skutočných ľudí.
No to nie je jediné zistenie, na ktoré výskumníci prišli. Odhalili zároveň prepojenie toho, že tváre, ktoré boli hodnotené ako menej atraktívne, boli častejšie prisudzované ľuďom. Menej atraktívne tváre možno považovať za typickejšie. Vedci si to vysvetľujú tým, že typickú tvár možno použiť ako referenciu a slúži na porovnanie, podľa ktorej sa hodnotia všetky tváre. Preto tieto tváre GAN vyzerali skutočnejšie, pretože sa viac podobajú šablónam, ktoré si ľudia vytvorili počas života.
Viac veríme tváram, o ktorých si myslíme, že sú skutočné
V druhom experimente, ktorý bol súčasťou ich štúdie, sme mohli vidieť, že ľudia s väčšou pravdepodobnosťou budú dôverovať informáciám, ktoré sa ku ním dostali prostredníctvom tvári, ktoré predtým vyhodnotili, že patria skutočným ľuďom, aj keď boli umelo vytvorené. Nie je prekvapujúce, že ľudia viac dôverujú tváram, o ktorých si myslia, že sú skutočné. Zistili však, že dôvera bola narušená, keď boli ľudia informovaní o potenciálnej prítomnosti umelých tvárí v online experimente. Potom celkovo preukázali nižšiu úroveň dôvery – nezávisle od toho, či boli tváre skutočné alebo nie.
Tento výsledok by sa dal v niektorých ohľadoch považovať za užitočný, pretože v prostredí, kde môžu pôsobiť falošní používatelia, vyvolal v ľuďoch viac upodozrievavosti. Z inej perspektívy to však môže postupne narúšať samotnú podstatu toho, ako komunikujeme.
Vo všeobecnosti máme tendenciu fungovať na základe štandardného predpokladu, že iní ľudia sú v zásade pravdiví a dôveryhodní. Nárast falošných profilov a iného umelého online obsahu vyvoláva otázku, do akej miery ich prítomnosť a naše znalosti o nich môžu zmeniť tento „neutrálny stav pravdy“, prípadne narušiť spoločenskú dôveru.
Treba sa báť?
Prechod do sveta, kde to, čo je skutočné, je nerozoznateľné od toho, čo nie je, by tiež mohol posunúť online svet z primárne pravdivej na primárne umelú a klamlivú. Ak pravidelne spochybňujeme pravdivosť toho, čo zažívame online. Môže to od nás vyžadovať opätovné nasadenie nášho duševného úsilia od spracovania samotných správ až po spracovanie identity odosielateľa. Inými slovami, rozšírené používanie vysoko realistického, no umelého online obsahu by mohlo vyžadovať, aby sme rozmýšľali inak – spôsobmi, ktoré by sme neočakávali.
Neprehliadnite
V psychológii používame termín nazývaný „monitorovanie reality“. Na to, ako správne identifikovať, či niečo prichádza z vonkajšieho sveta alebo z nášho mozgu. Pokrok v technológiách, ktoré dokážu vytvárať falošné, no zároveň vysoko realistické tváre. Znamená to, že monitorovanie reality musí byť založené na iných informáciách, než sú naše vlastné úsudky. Vyzýva tiež na širšiu diskusiu o tom, či si ľudstvo ešte môže dovoliť rešpektovať pravdu.
Musíme byť opatrní!
Pre ľudí je dôležité, aby boli pri hodnotení digitálnych tvárí kritickejší. To môže zahŕňať používanie spätného vyhľadávania obrázkov na kontrolu, či sú fotografie pravé, dávať si pozor na profily sociálnych médií s málo osobnými informáciami alebo veľkým počtom sledovateľov a uvedomenie si potenciálu technológie Deepfake, ktorá sa môže použiť na nekalé účely. Príkladov, kedy bola táto technológia zneužitá, poznáme viacero. Pozitívnym príkladom je kampaň RepresentUS, ktorá sa síce nedostala na televízne obrazovky, no na internete zaujala statisíce ľudí. Išlo k kampaň, v ktorej sa diktátori prihovárali občanom USA v súvislosti s voľbami.
Výskumníci hovoria, že vývojári a inžinieri by mali pracovať na vylepšených algoritmov na detekciu falošných digitálnych tvárí. Tie by sa potom mohli vložiť do sociálnych sietí, aby nám pomohli rozlíšiť skutočné informácie od tých falošných, pokiaľ ide obsah, ktorý komunikujú ľudia, resp. stroje na internete.
Komentáre