Dokážeme v človeku umelo vyvolať fóbiu? „Malý Albert“ si prešiel desivým experimentom, z ktorého sa nemusel zotaviť
Experiment Little Albert je ďalším experimentom, ktorý bol mnohými kritizovaný.
Včera sme vám popísali Milgramov experiment, ktorý skúmal, kam je človek schopný zájsť pod vedením autority. Hoci tento výskum ukázal temnú stránku ľudí, ani zďaleka nie je jediným, ktorý sa do histórie zapísal s čiernym bodíkom. Ďalším na zozname je takzvaný experiment Little Albert.
Tento výskum dostal názov po malom deväťmesačnom bábätku menom Albert. Odohral sa na univerzite Johns Hopkins v roku 1920 a jeho cieľom bolo umelo vytvoriť fóbiu pri emočne stabilnom dieťati. Hoci nie v tak drastickej forme, John Watson a Rosalie Rayner použili podobné metódy, ako v prípade Pavlovho experimentu na psoch.
Ešte pred začatím experimentu prešlo dieťa niekoľkými emočnými testami. Po prvýkrát mu ukázali potkana, zajaca, psa, opicu, rôzne druhy masiek, bavlnu, vlnu, horiace noviny a ďalšie emočné stimuly. Dieťa sa nebálo ani jednej z predstavených vecí.
Skutočný experiment sa ale začal až keď mal malý Albert jedenásť mesiacov. Nachádzal sa v uzavretej miestnosti na matraci, ktorý ležal na stole uprostred. Neďaleko Alberta sa nachádzal biely potkan, s ktorým sa dieťa mohlo hrať. Vždy keď sa dieťa potkana dotklo, vedúci experimentu udreli kladivom do kovovej rúry, čím vytvorili mimoriadne hlasný zvuk.
Albert sa hlasného zvuku samozrejme zľakol a začal plakať. Táto situácia sa opakovala niekoľkokrát, no potom pokus zopakovali, tentokrát bez rúry a kladiva. Albert si však už spájal potkana s desivým zvukom a vždy keď ho uvidel, začal plakať a plaziť sa preč. Autori výskumu dokázali, že z neutrálneho stimulu dokážu urobiť podmienený stimul. Albert sa začal báť nielen potkana, ale aj iných chlpatých objektov – napríklad zajaca, kabátu, alebo dokonca aj masky Santa Clausa.
Neprehliadnite
Trvalé následky
Experiment sa skončil keď mal Albert jeden rok. Po prepustení z nemocnice vedúci výskumu, Watson, uvažoval nad tým, ako dieťa zbaviť strachu, ktorý v ňom umelo vytvorili. Nakoniec sa však rozhodli nezasiahnuť a predpokladá sa, že dieťa sa bálo chlpatých vecí celý svoj život.
Podľa oficiálnej správy bola matkou dieťaťa dojka pracujúca v nemocnici. Tú mohli do experimentu dotlačiť pocitom, že nemá na výber. Zaplatili jej za experiment jeden americký dolár, čo je dnes v prepočte približne 13 dolárov.
V roku 2009 sa zistilo, že pravé meno dieťaťa bolo Douglas Merritte. Douglas mal podľa všetkého hydrocefalus a umrel v šiestich rokoch. Ak by to tak bolo, tento fakt je v rozpore s tvrdeniami vedúcich experimentov, že dieťa bolo zdravé. Nie je ale jasné, či bol „malým Albertom“ práve Douglas Merritte. Ďalším kandidátom bol William Albert Barger, ktorý v roku 2007 umrel vo veku 87 rokov. Jeho rodina počas vyšetrovania priznala, že nemal rád zvieratá a keď ich navštívil, museli ich držať v inej miestnosti. Či bol Albertom alebo nie, dieťa by si podľa výskumu nepamätalo svoju úlohu v experimente.
Komentáre