Zem sa vplyvom globálneho otepľovania mení. Polárne oblasti sa roztápajú a z tropických dažďových pralesov sa stávajú savany. Viaceré výskumy si všimli, že zmenami prechádza viac ako 20 odlišných ekosystémov.
Ak hovoríme o určitom ekosystéme, existuje takzvaný bod zlomu. Ide o hranicu, kedy sa zmeny stali tak vážne, že sa celý ekosystém premení na niečo iné, bez ohľadu na to, ako sa zmenia podmienky na planéte. O týchto bodoch zlomu sa hovorí napríklad aj v kontexte roztápania ľadovcov. Vedci varujú, že musíme robiť všetko preto, aby sme tieto body zlomu neprestrelili.
Globálne otepľovanie dosahuje desivých rozmerov
Aj nedávno publikovaná štúdia vedcov z University of Leeds dokazuje, že globálne otepľovanie sa stalo problémom, ktorý už nemožno ďalej prehliadať. Za posledných desať rokov sa priemerné teploty činnosťou človeka zvýšili o 1,14 stupňov Celzia, no to ani zďaleka nie je všetko. Od poslednej veľkej štúdie, publikovanej pred dvoma rokmi, sa situácia vážne zhoršila. Človek za desať rokov zdvihol teploty o približne 0.2 stupňov Celzia a za poslednú dekádu sme vypustili do ovzdušia 54-miliárd ton oxidu uhličitého.
Parížska dohoda je dokument, v ktorom sa svetoví lídri zaviazali, že udržia otepľovanie na hodnote 1,5 °C oproti teplotám pred priemyselnou revolúciou. Aby sa nám to podarilo, nesmieme prekonať uhlíkový rozpočet, no ten sa nám minie už o pár rokov.
Výskumníci však naznačujú aj to, že vo veci ekosystémov môže kolaps nastať ešte skôr, než si myslíme, informuje portál The Conversation. Viaceré práce síce vyzývajú k okamžitej činnosti, no človek stále vytvára tlak na množstvo rozličných ekosystémov. Ak tento tlak spojíme s globálnym otepľovaním, spomínané body zlomu by sa mohli priblížiť až o 80%.
V praxi to znamená, že kolaps ekosystémov, ktorý očakávame až na konci storočia, môže nastať už o niekoľko desaťročí. Situácia sa bude len zhoršovať.
„Zoberme si ako príklad jazero Chilika, ktoré je populárnou rybárskou destináciou. Rybári preferujú chytanie dospelých rýb počas obdobia, keď je ich dostatok. Ak v jazere nechajú dostatok dospelých jedincov na rozmnožovanie, potom tento ekosystém ostane stabilný. Možno však rybári začnú chytať viac mladých rýb v čase nedostatku, čo vynakladá na jazero tlak. Tým sa bráni rozmnožovaniu rýb a doplnenie ich počtu v jazere. Veľmi rýchlo sa môže stať, že jazero prejde bodom zlomu a ryby z neho vymiznú,“ vysvetľujú vedci.
V rámci novej štúdie vytvorili modely a viac ako 70-tisíc simulácií. Vo všetkých prípadoch sa ukázalo, že človekom vyvíjaný tlak a globálne otepľovanie môže bod zlomu posunúť v rozmedzí od 30 až do 80%. Znamená to, že kolaps ekosystému predpovedaný na rok 2090 môže nastať už v roku 2030.
Záchrana planéty
Ak sa chceme vyhnúť najhoršiemu scenáru, mnohí experti naznačujú, že svet musí prísť s naozaj ambicióznym riešením. Jedným z nich by mohol byť aj koncept odchytu oxidu uhličitého z atmosféry. Ide o systémy, ktoré by priamo z atmosféry odsali CO2 a uložili ho niekde pod zem, alebo ho premenili na užitočné látky.
V tejto štúdii sa vedci pozreli na to, či by mohla technológia odchytu CO2 planétu zachrániť. Zistili, že ak by sme uplatnili technológie na odchyt oxidu uhličitého, dokázali by sme dosiahnuť teplotných cieľov stanovených ešte pred Parížskou dohodou. Ak ale chceme udržať teploty na úrovni do +1,5 stupňoch Celzia, potom musia krajiny zmeniť svoj prístup k vypúšťaniu emisií do atmosféry. Použitie technológie na odchyt oxidu uhličitého ich nezachráni. Krajiny by aj s touto technológiou mali efektívne uplatniť legislatívu a regulácie na obmedzenie otepľovania.
Najvyspelejšie krajiny sveta prispievajú emisiami do atmosféry oveľa dlhšie ako iné krajiny a aj dnes vytvárajú niekoľkonásobne viac emisií. Práve tieto krajiny by mali zaviesť regulácie, ktoré by výrazne obmedzili množstvo emisií, ktoré ročne do ovzdušia vypúšťajú.
