Čína chce dostať výkonný radar do krídel stíhačiek. Smer snímania má meniť pomocou letových manévrov

Radar patrí medzi najdôležitejšie vybavenie modernej stíhačky. Pilotovi pomáha odhaliť nepriateľské lietadlá a získať prehľad o situácii na bojisku. Čínski konštruktéri teraz navrhli nezvyčajné riešenie, ktoré by mohlo rozšíriť možnosti radarového sledovania, anténu chcú umiestniť priamo do krídla lietadla. Ešte zaujímavejšie je, že celý systém počíta so spoluprácou viacerých bezpilotných strojov.

Návrh predstavili výskumníci z inštitútu AVIC Chengdu Aircraft Design and Research Institute, ktorý stojí za vývojom čínskej stealth stíhačky J-20. Štúdiu zverejnili 10. októbra v odbornom čínskom časopise Measurement & Control Technology. Autori v nej opísali spôsob, ako zabudovať rozsiahle radarové antény do krídel lietadiel a následne meniť smer ich snímania pomocou letových manévrov, informuje SCMP. Výskumníci ale nepotvrdili, že Čína takýto radar už vyvíja pre konkrétnu stíhačku alebo že ho čoskoro nasadí do služby.

Prečo chcú Číňania presunúť radar do krídel?

Väčšina stíhačiek ukrýva hlavný radar v prednej časti trupu, za ochranným krytom v nose lietadla. Veľké lietadlá včasnej výstrahy, ktoré sledujú rozsiahly vzdušný priestor, zasa často nesú mohutné radarové antény v konštrukcii nad trupom. Obe riešenia majú svoje obmedzenia. Radar v nose musí počítať s priestorom, ktorý ponúka predná časť lietadla. Veľké lietadlá včasnej výstrahy zase potrebujú dostatok miesta, energie a ďalšieho vybavenia na prevádzku výkonných radarových systémov. Navyše predstavujú výrazný cieľ, ktorý musí armáda chrániť.

Krídla ponúkajú pomerne veľkú plochu, no ich vnútorný priestor zostáva obmedzený. Konštruktéri preto navrhli umiestniť do nich anténne pole spolu s riadiacimi prvkami a ďalšími súčasťami radaru. Anténa by smerovala nadol a zakrýval by ju ochranný kryt kopírujúci vonkajší tvar krídla. Takéto riešenie by umožnilo využiť väčšiu plochu na snímanie bez potreby mohutnej radarovej kupoly nad trupom. Autori štúdie označili tento prístup za „novú cestu k vývoju systémov včasnej výstrahy s vysokými detekčnými schopnosťami“. Ich cieľom je vytvoriť systém, ktorý by poskytol rozsiahle radarové pokrytie bez závislosti od jedného veľkého a nákladného lietadla.

Dron by menil smer radaru pomocou náklonu

Samotné zabudovanie antény do krídla však nestačí. Ak radar smeruje prevažne nadol, konštruktéri musia nájsť spôsob, ako ním sledovať aj ďalšie časti oblohy. Čínsky tím preto navrhol využiť pohyb samotného lietadla. Bezpilotný stroj by počas letu zmenil svoj náklon a tým aj polohu radarovej antény. V opísanom režime by sa dron naklonil o viac ako 45 stupňov, takže anténa zabudovaná v krídle by sa zo smeru nadol pootočila viac do strany.

Súvisí s tým

Lockheed Martin stavia „nervový systém“ americkej armády. Prepojí satelity, stíhačky, radary aj rakety

„Úpravou letovej polohy dronu možno dynamicky meniť smer radarového lúča a rozšíriť priestor, ktorý systém včasnej výstrahy pokrýva,“ vysvetlil výskumník Ren Yunsong.

Takýto princíp by mohol rozšíriť možnosti sledovania bez potreby zložitého mechanického otáčania veľkej antény. Výsledok by však závisel od konkrétnej konštrukcie radaru, letových vlastností lietadla a schopnosti systému spracovať získané údaje. Samotná štúdia ešte nedokazuje, že navrhnuté riešenie dosiahne všetky očakávané výsledky v reálnych bojových podmienkach.

Viac menších lietadiel by spolupracovalo ako jeden systém

Najzaujímavejšia časť návrhu nespočíva iba v umiestnení radaru. Výskumníci počítajú s takzvaným distribuovaným vzdušným bojom, pri ktorom viacero lietadiel a dronov spolupracuje pri sledovaní vzdušného priestoru. Namiesto toho, aby sa armáda spoliehala na jedinú veľkú platformu s výkonným radarom, by mohla rozmiestniť viacero menších bezpilotných strojov. Každý by sledoval určitú časť priestoru a následne by odovzdal získané údaje ostatným členom formácie alebo veliteľskému systému. Tím vo svojej štúdii označil spoluprácu viacerých lietadiel za „kľúčovú technológiu, ktorá umožňuje princíp malých platforiem s veľkými schopnosťami“.

Autori navrhli štyri základné režimy fungovania systému. Zahŕňajú všesmerové a viacsmerové sledovanie, koordinované pokrytie rozsiahlej oblasti aj sústredenie viacerých strojov na konkrétny cieľ. Spolupracujúce lietadlá by navyše mohli upraviť svoje úlohy v prípade elektronického rušenia, ktoré môže radarom sťažiť odhaľovanie cieľov. Ak by sa takýto systém podarilo úspešne vyvinúť, armáda by získala viac možností, ako rozmiestniť radarové senzory a rozdeliť úlohy medzi jednotlivé stroje. Výhodou by mohla byť aj menšia závislosť od niekoľkých veľkých lietadiel včasnej výstrahy.

Dostane radar aj čínska stíhačka J-20?

Keďže návrh pochádza z inštitútu spojeného s vývojom stíhačky J-20, prirodzene sa ponúka otázka, či sa podobná technológia objaví práve na tomto lietadle. Do úvahy by podľa článku mohli prichádzať aj budúce čínske bojové stroje, ktoré sa spájajú s označeniami J-36 a J-50. Výskumníci však nepotvrdili, že radar určili pre ktorýkoľvek z týchto typov. Štúdia opisuje konštrukčný a operačný koncept, nie potvrdený plán na vybavenie konkrétnej stíhačky.

Tím sa venoval aj tomu, ako by sa systém začlenil do širšej vojenskej infraštruktúry. Jeho návrh počíta s interakciou medzi radarom, palubnými systémami, pozemnými stanicami, veliteľskými centrami a operátormi. Autori rozobrali aj situácie od vzletu cez ovládanie letovej polohy až po detekciu cieľov, včasnú výstrahu a pozemné testovanie či údržbu.

Práve tieto kroky ukazujú, že vývoj podobného systému by si vyžadoval viac než iba umiestnenie antény do krídla. Konštruktéri by museli vyriešiť aj spracovanie údajov, komunikáciu medzi lietadlami a začlenenie nového vybavenia do existujúcich vojenských systémov.