Lockheed Martin stavia „nervový systém“ americkej armády. Prepojí satelity, stíhačky, radary aj rakety
Lockheed Martin chce prepojiť satelity, radary, stíhačky F-35 a protiraketové systémy do jednej siete, ktorá má skrátiť reakciu na raketový útok.
Budúce konflikty nemusia rozhodovať iba samotné zbrane. Veľkú výhodu môže priniesť aj to, ako rýchlo armáda dokáže spojiť informácie z rôznych senzorov a podľa nich zareagovať. Práve na tomto princípe chce Lockheed Martin postaviť nový systém, ktorý prepojí satelity, lietadlá, radary aj protiraketové strely.
Americká zbrojárska spoločnosť tento koncept označuje ako „sensor-to-shooter“, teda sieť, ktorá dokáže spojiť cestu od prvého zaznamenania hrozby až po výber vhodnej zbrane na jej zničenie.
Nejde pritom o jednu novú zbraň. Lockheed Martin chce vytvoriť skôr akýsi obrovský vojenský informačný systém, v ktorom si jednotlivé platformy medzi sebou vymenia údaje. Satelit môže napríklad ako prvý zaznamenať štart rakety, zatiaľ čo lietadlo F-35 alebo pozemný radar doplní ďalšie informácie o jej polohe a trajektórii. Výsledkom má byť rýchlejšie rozhodovanie v situácii, keď môže byť na reakciu veľmi málo času.
Satelity môžu raketu odhaliť ako prvé
Jedným z najdôležitejších článkov takejto siete majú byť satelity vybavené infračervenými senzormi. Tie dokážu sledovať veľké oblasti a zachytiť tepelné prejavy spojené so štartom rakiet. Takéto satelity patria do kategórie OPIR, teda systémov pre nepretržité sledovanie pomocou infračerveného žiarenia. Ich úlohou je okrem iného upozorniť na možný štart rakety a odovzdať informácie ďalším systémom protivzdušnej a protiraketovej obrany.
Satelit však nemusí mať všetky potrebné informácie. Práve preto chce Lockheed Martin do rovnakej siete zapojiť aj ďalšie senzory. Radar môže sledovať objekt z iného uhla, loď môže poskytnúť vlastné údaje a stíhačka F-35 môže využiť radar aj infračervené senzory. Každý článok tak môže pridať ďalší kúsok skladačky.
Neprehliadni
F-35 by napríklad mohla zachytiť raketu z iného smeru a pomôcť určiť jej presnú polohu, smer letu alebo pravdepodobný cieľ. Nejde teda iba o to, aby jeden senzor niečo zaznamenal. Dôležité je, aby sa informácia čo najrýchlejšie dostala k ďalším systémom.
Všetko má spájať jeden „mozog“
V centre tejto koncepcie sa nachádza systém Command and Control, Battle Management and Communications, známy pod skratkou C2BMC. Zjednodušene si ho môžeš predstaviť ako nervový systém celej siete. Zhromaždí údaje z rôznych zdrojov, vyhodnotí ich a následne ich odošle tam, kde ich armáda potrebuje.
Ak napríklad satelit zaznamená štart balistickej rakety, systém môže spojiť jeho údaje s informáciami z radarov a lietadiel. Namiesto toho, aby každý systém pracoval s vlastným obrazom situácie, jednotlivé časti siete dostanú spoločný obraz. To môže byť dôležité najmä pri raketách, ktoré sa pohybujú veľmi vysokou rýchlosťou.
Lockheed Martin preto hovorí o „speed-to-decision“, teda o skrátení času potrebného na prijatie rozhodnutia. Neznamená to automaticky, že samotná raketa musí letieť rýchlejšie. Ide najmä o to, aby armáda čo najrýchlejšie zistila, čo sa deje, vyhodnotila hrozbu a vybrala vhodný spôsob reakcie.
Protiraketová obrana môže dostať viac možností
V prípade odpálenia rakety by takýto systém mohol pomôcť určiť, čo vlastne odštartovalo, odkiaľ raketa vyšla a kam pravdepodobne smeruje. Následne môže vybrať najvhodnejší článok siete, ktorý sa pokúsi hrozbu zastaviť. V americkom systéme protivzdušnej a protiraketovej obrany existuje viacero možností. Pri niektorých balistických raketách môže prísť na rad systém THAAD, zatiaľ čo proti ešte náročnejším hrozbám, napríklad medzikontinentálnym balistickým raketám, sa pripravuje Next Generation Interceptor (NGI).
Práve pri hypersonických zbraniach môže byť rýchlosť rozhodovania ešte dôležitejšia. Takéto strely môžu letieť veľmi vysokou rýchlosťou a zároveň manévrovať, čo komplikuje ich sledovanie aj následnú obranu.
Ak jednotlivé systémy pracujú oddelene, údaje medzi nimi musí niekto prenášať alebo prepájať. Každá takáto medzera môže znamenať stratu času. A pri raketovom útoku môže aj krátke oneskorenie zmeniť možnosti obrany.
Problémom sú rôzne armády aj staré systémy
Na papieri znie prepojenie všetkých senzorov a zbraní pomerne jednoducho. V praxi však môže ísť o jednu z najnáročnejších častí celého projektu. Americká armáda totiž nepoužíva iba moderné systémy od jedného výrobcu. Do jednej siete treba dostať techniku pozemných síl, námorníctva, letectva aj vesmírnych síl.
Každá z týchto zložiek môže používať vlastné komunikačné systémy, dátové formáty a bezpečnostné pravidlá. Navyše niektoré zariadenia vznikli pred desiatkami rokov, zatiaľ čo iné patria medzi najmodernejšiu vojenskú techniku. Prepojiť starý systém s novým preto nemusí byť jednoduché. Situáciu ešte viac komplikuje elektronický boj. Protivník môže používať rušenie, snažiť sa narušiť komunikáciu alebo do siete dostať nepravdivé údaje. Nestačí preto, aby systém dokázal informáciu iba rýchlo preniesť. Musí zároveň vedieť posúdiť, či je správna a dôveryhodná.
Lockheed Martin tak musí riešiť viac než len technické prepojenie jednotlivých zariadení.
Najťažšie nebude samotné spojenie
Skutočnou výzvou bude vytvoriť sieť, ktorá dokáže pracovať rýchlo aj v chaotickom prostredí. Informácie musia zostať presné, bezpečné a použiteľné aj v prípade, že niektoré spojenia prestanú fungovať. Do systému sa navyše môžu zapojiť zariadenia rôznych štátov. Aj medzi spojencami existujú rozdielne pravidlá pre zdieľanie vojenských informácií a prístup k citlivým údajom.
Lockheed Martin preto stavia svoju víziu na myšlienke, že budúca vojenská výhoda nemusí spočívať iba v tom, kto má výkonnejšiu stíhačku alebo rýchlejšiu raketu. Rozhodujúce môže byť aj to, kto dokáže informácie zo svojich senzorov dostať k správnemu človeku a správnej zbrani v kratšom čase.
Takáto architektúra by mohla spojiť satelity, lietadlá, lode, radary a protiraketové systémy do jedného informačného celku. Jej praktické nasadenie však bude závisieť od toho, ako dobre sa podarí vyriešiť kompatibilitu jednotlivých systémov, bezpečnosť komunikácie a fungovanie siete v prostredí elektronického boja.
Práve tieto technické detaily môžu v konečnom dôsledku rozhodnúť o tom, ako dobre bude podobný koncept fungovať mimo prezentácií a testovacích polygónov.
