Ľadovce sa roztápajú rýchlejšie než kedykoľvek predtým: Stratili viac ako 11 biliónov ton ľadu, hladina morí sa zdvihla o centimetre
Najdlhší satelitný záznam Grónska a Antarktídy odhalil rozsah úbytku ľadu za posledných približne 50 rokov. Prekvapivú väčšinu strát nespôsobilo povrchové topenie, ale zrýchlený pohyb ľadovcov do oceánu.
Grónsko a Antarktída za posledné desaťročia prišli o obrovské množstvo ľadu. Nová analýza spojila údaje z desiatok satelitných prieskumov a priniesla doteraz najucelenejší pohľad na vývoj oboch polárnych oblastí. Výsledné číslo ukazuje, že medzi rokmi 1979 až 2023 stratili ľadové štíty 11 309 miliárd ton ľadu. Tento úbytok zároveň zvýšil globálnu hladinu morí o 31,4 milimetra, teda o viac než tri centimetre.
Zaujímavosť však nespočíva iba v samotnom množstve. Vedci zistili, že až 84 percent celkovej straty vzniklo v dôsledku zrýchleného pohybu ľadovcov smerom k oceánu. Povrchové topenie predstavovalo iba 16 percent.
Vedci spojili údaje z 27 satelitných misií
Výskum pripravil medzinárodný tím polárnych vedcov združený v projekte Ice Sheet Mass Balance Inter-comparison Exercise, známom pod skratkou IMBIE. Tím spojil 42 samostatných satelitných prieskumov, ktoré využili údaje z 27 satelitných misií. Pri Grónsku vedci získali záznam už od roku 1972, pri Antarktíde začali údaje v roku 1979. Výskumníci tak získali približne polstoročie údajov, ktoré následne mohli vzájomne porovnať.
Takýto dlhý záznam má veľký význam. Krátkodobá zmena totiž nemusí znamenať zmenu dlhodobého trendu. Desaťročia meraní však prinášajú oveľa jasnejší obraz o tom, ako sa ľadové štíty vyvíjali. Dr. Inès Otosaka, ktorá viedla štúdiu, upozornila práve na tento rozdiel.
„Keď sme sa vrátili až do 70. rokov, získali sme obraz o zmenách ľadových štítov počas polstoročia. Viac než štyri pätiny strateného ľadu odviedli do oceánu rýchlejšie sa pohybujúce ľadovce, nie povrchové topenie. Dlhodobý trend teda vyplýva z dynamickej reakcie ľadových štítov na teplejší oceán,“ hovorí Otosaka.
Práve pohyb ľadu preto zohral pri celkovom úbytku oveľa väčšiu úlohu, než by sa mohlo zdať pri pohľade na fotografie roztápajúceho sa povrchu.
Neprehliadni
Grónsko prišlo o čoraz viac ľadu
Grónsko zaznamenalo výraznú zmenu už od 90. rokov. V 70. rokoch sa jeho bilancia medzi prírastkom a úbytkom ľadu takmer vyrovnala. V 80. rokoch však ročná strata dosiahla približne 60 miliárd ton. Počas 2010. rokov už Grónsko stratilo približne 264 miliárd ton ľadu za rok. Do tohto obdobia zároveň spadli opakované extrémne letné epizódy povrchového topenia.
Grónsko pritom predstavuje väčšiu časť celkového úbytku ľadu z oboch polárnych oblastí. Antarktída však nezaostala a jej údaje priniesli vlastný výrazný trend. V 80. rokoch Antarktída stratila približne 48 miliárd ton ľadu ročne. Počas 2010. rokov sa ročná strata zvýšila na približne 202 miliárd ton. Pri Antarktíde pritom zohralo hlavnú úlohu topenie ľadu v kontakte s oceánom. Celkový čistý úbytok kontinentu vznikol v dôsledku strát výtokových ľadovcov, ktorých časti zasahujú do oceánu. Výraznú úlohu získala najmä Západná Antarktída. Ľadový výtok z tejto oblasti vzrástol v každom desaťročí sledovaného obdobia. K výraznému úbytku prispeli predovšetkým ľadovce Pine Island a Thwaites.
Posledné roky priniesli nečakané spomalenie
Najnovší úsek záznamu však priniesol určitú zmenu. V rokoch 2020 až 2023 celková strata ľadu dočasne spomalila. Dôvodov bolo viac. Východnú Antarktídu zasiahlo rekordné sneženie, ktoré doplnilo časť ľadových strát z iných oblastí kontinentu. Grónsko zase zaznamenalo sériu miernejších liet, čo približne o polovicu znížilo stratu ľadu spôsobenú povrchovým topením.
Vedci však tento vývoj neoznačili za obrat dlhodobého trendu. Niekoľko priaznivejších rokov totiž nemení obraz, ktorý priniesli údaje nazbierané počas desaťročí. Práve dlhodobý záznam preto zohráva dôležitú úlohu. Umožňuje oddeliť krátke výkyvy od zmien, ktoré sa v polárnych oblastiach nahromadili počas oveľa dlhšieho obdobia.
Úbytok ľadu z Grónska a Antarktídy už zvýšil globálnu hladinu morí o 31,4 milimetra. Samotné číslo môže pôsobiť pomerne zanedbateľne, no pri pobrežných oblastiach sa aj relatívne malý nárast hladiny premieta do väčšieho rizika záplav a erózie.
„Tri centimetre rastu hladiny mora môžu znieť ako malé číslo, no ďalších šesť až deväť miliónov ľudí tým získalo riziko pobrežných záplav a erózie. Keďže ľadové štíty v nasledujúcich desaťročiach pravdepodobne stratia oveľa viac ľadu, globálne hodnotenia, ako IMBIE, majú zásadný význam pre ochranu komunít zasiahnutých klimatickou zmenou,“ varuje Andrew Shepherd, zakladateľ projektu IMBIE.
Polárne ľadové štíty navyše predstavujú približne štvrtinu celkového globálneho rastu hladiny morí. Ich ďalší vývoj preto významne ovplyvní budúce odhady pre pobrežné oblasti.
Budúcnosť hladiny oceánov stále sprevádza neistota
Práve správanie ľadových štítov pri klimatickej zmene zaradili vedci medzi najväčšie zdroje neistoty pri predpovediach budúceho rastu hladiny morí. Pri scenároch s vysokým rastom hladiny do roku 2150 vyšli odhady až 2,6-krát vyššie po započítaní rizika nestability ľadových štítov. Nejde teda iba o otázku toho, koľko ľadu zmizlo v minulosti. Vedci potrebujú čo najpresnejšie údaje aj na porovnanie klimatických modelov s reálnymi meraniami. Práve satelity poskytli v tomto prípade záznam, ktorý pokryl celé kontinenty a desiatky rokov.
Dr. Tyler Sutterley, spoluvedúci projektu IMBIE, zdôraznil, že nový súbor údajov zároveň zlepšil vyhodnotenie neistôt.
„Dlhší časový rad, väčší počet zapojených tímov a lepšie vyhodnotenie neistôt nám priniesli doteraz najspoľahlivejšie hodnotenie hmotnostnej bilancie ľadových štítov. Satelity poskytli údaje o zmenách na úrovni celých kontinentov a po jednotlivých rokoch, ktoré nám umožnili testovať modely a znižovať neistotu pri odhadoch budúceho rastu hladiny morí,“ hovorí Sutterley.
Nová analýza tak priniesla predovšetkým rozsiahlejší obraz toho, čo sa s Grónskom a Antarktídou odohralo za posledného približne polstoročia. Čísla zároveň ukázali, že pri úbytku polárneho ľadu nestačí sledovať iba jeho topenie na povrchu. Veľkú časť strát priniesol zrýchlený pohyb ľadovcov smerom k oceánu. Práve pokračujúce satelitné merania následne prinesú ďalšie údaje o tom, akým smerom sa tento proces v nasledujúcich desaťročiach vyberie.
