Vedci našli pod Antarktídou niečo obrovské. Tri kilometre pod ľadom sa skrýva štruktúra, ktorú doteraz nikto nevidel ako jeden celok

Pod viac ako tromi kilometrami ľadu vo východnej Antarktíde vedci identifikovali rozsiahlu geologickú štruktúru, ktorú doteraz nikto nevidel ako jeden celok. Nejde o jeden bazén alebo údolie, ale o prepojený systém obrovských subglaciálnych panví, ktoré spolu vytvárajú tvar pripomínajúci vejár.

Tím medzinárodných výskumníkov, vedený vedcami z Durham University, túto štruktúru pomenoval East Antarctic Fan-shaped Basin Province.

Odoberaj Vosveteit.sk cez Telegram a prihlás sa k odberu správ

Pod ľadom sa nachádzajú obrovské panvy

Celý systém tvoria hlboké panvy ukryté pod ľadovým štítom, ktorý miestami presahuje hrúbku troch kilometrov. Medzi najznámejšie časti patrí Wilkesova panva, Aurora panva a oblasť, kde sa nachádza jazero Vostok, najväčšie známe subglaciálne jazero na Zemi. Tieto štruktúry vedci poznali už skôr, no až teraz ich spojili do jedného väčšieho geologického celku.

„Tieto panvy sa dlhé roky skúmali samostatne, no až teraz sme ich spojili do jedného systému,“ uvádza výskumný tím v štúdii.

Takéto spojenie mení pohľad na to, ako sa formovala samotná kôra Antarktídy.

Analýzy ukázali, že štruktúra nevznikla náhodou. Vedci ju vysvetľujú procesom nazývaným distribučná rotačná extenzia. Ide o proces, v rámci ktorého sa zemská kôra začala rozťahovať z jedného pevného bodu a postupne sa „otvárala“ do strán. Výsledok pripomína ruku, palec zostáva pevný a ostatné prsty sa rozťahujú. Medzi prstami vznikajú trojuholníkové prepadliny, presne tak, ako panvy v Antarktíde.

Súvisí s tým

Vedci zachytili záhadné štruktúry hlboko vo vnútri Zeme. Skrývajú sa takmer 3 000 kilometrov pod povrchom

„Ide o jeden z najväčších známych príkladov rotačného rozťahovania kontinentálnej kôry,“ uvádza geologická analýza.

Tento typ štruktúry môže súvisieť s dlhým vývojom superkontinentu Gondwana a neskorším oddelením Antarktídy a Austrálie.

Antarktída sa stále „pamätá“ na staré pohyby Zeme

Nový objav nehovorí len o minulosti. Tvar skrytého podložia ovplyvňuje aj dnešné správanie ľadovej vrstvy. Panvy a údolia riadia, kadiaľ ľad tečie, kde sa hromadí a kde sa môže zrýchliť jeho pohyb. To má význam pri hodnotení stability ľadového štítu, najmä v kontexte klimatických zmien.

Vedci upozorňujú, že podložie nie je pasívne. Naopak, stále formuje dynamiku ľadu nad sebou. Počas výskumu kombinovali viacero metód, radarové merania pod ľadom, gravitačné a magnetické dáta, seizmické modely aj rekonštrukcie kôry a litosféry. Z týchto údajov vznikol aj model tzv. „odľahčenej topografie“, teda predstavy, ako by vyzeral povrch Antarktídy bez ľadu. Výsledok ukázal, že zemská kôra by sa po odstránení ľadu zdvihla až o jeden kilometer v niektorých oblastiach.

„Model odľahčenej topografie nám umožnil presne analyzovať orientáciu a výšku jednotlivých častí štruktúry,“ uvádza jeden z členov výskumného tímu.

Tento efekt vzniká preto, že ľad funguje ako obrovská váha, ktorá stláča zemskú kôru nadol. Keď zmizne, povrch sa postupne „vráti“ späť. Tento proces sa nazýva glaciálna izostázia a funguje podobne ako matrac. Keď si naň sadneš, prehne sa a keď vstaneš, pomaly sa vyrovná. Rovnaký mechanizmus dnes stále zdvíha napríklad Škandináviu, ktorá rastie rýchlosťou približne jedného centimetra za rok.

Vo východnej Antarktíde však ide o extrém. Obrovská masa ľadu stláča kontinent tak silno, že po jej odstránení by sa povrch mohol zdvihnúť až o kilometer. To ukazuje, aký masívny tlak sa tam dlhodobo ukladá.

Ako sa štruktúry spájajú s jazerom Vostok?

Jedna z najzaujímavejších častí celej štruktúry sa týka jazera Vostok. Toto jazero leží hlboko pod ľadom a úplne sa odrezalo od atmosféry aj slnečného svetla už milióny rokov. Voda zostáva tekutá vďaka kombinácii tlaku a tepla zo zemského vnútra. Práve preto sa Vostok považuje za jedno z najextrémnejších možných prostredí pre život na Zemi.

Spojenie Vostoku s okolitými panvami Wilkes a Aurora mení pohľad na celú oblasť. Namiesto izolovaných jazier a depresií vzniká obraz prepojenej siete. To otvára otázku, či sa pod Antarktídou nenachádza rozsiahly systém kanálov, ktorými môže prúdiť voda a prenášať živiny aj pod ľadom.

Môžu objavené štruktúry slúžiť ako kanály a nahnať dovnútra teplú vodu?

Východná Antarktída sa dlho považovala za stabilnejšiu časť ľadového štítu v porovnaní so západnou Antarktídou. Nové dáta však ukazujú komplikovanejší obraz. Panvy v podloží siahajú miestami pod úroveň mora. Ak sa teplejšia oceánska voda dostane pod okraj ľadového štítu, môže začať prenikať do týchto hlbokých údolí.

Takéto štruktúry potom môžu fungovať ako prirodzené kanály, ktoré vedú teplú vodu hlboko pod ľad. To znižuje trenie medzi ľadom a skalným podložím a môže zrýchliť tok ľadovej masy smerom k oceánu.

V najcitlivejších oblastiach by tak mohol vzniknúť mechanizmus, ktorý mení stabilitu ľadu zvnútra, nie len z povrchu. Vedci zatiaľ presne neurčili vek ani presný mechanizmus vzniku celej štruktúry. Isté však je, že ide o jeden z najväčších známych prípadov rotačnej deformácie kontinentálnej kôry.

„Stále skúmame, ako presne tieto procesy prebiehali a ako ovplyvnili vývoj kontinentu,“ uvádza výskum.

Výskumníci stále skúmajú, ako by mohli objavené štruktúry ovplyvniť topenie ľadu, no výskum jasne ukázal, že si treba dať pozor aj na východnú Antarktídu.