Americká armáda chcela navádzať bomby pomocou holubov. Bizarný projekt fungoval prekvapivo dobre
Americký Project Pigeon počas druhej svetovej vojny skúšal navádzanie bômb pomocou vycvičených holubov. Vtáky klovaním do obrazu cieľa skutočne dokázali ovplyvňovať smer zbrane.
Počas druhej svetovej vojny vzniklo množstvo vojenských projektov, ktoré by dnes pôsobili prinajmenšom zvláštne. Jedným z nich bol americký Project Pigeon, v rámci ktorého sa vedci pokúsili využiť holuby ako živý navádzací systém pre bomby.
Na prvý pohľad to znie ako absurdný nápad. Holub však disponuje veľmi dobrým zrakom, dokáže rozlišovať farby a jeho správanie sa dá pomerne presne podmieniť tréningom. Práve tieto vlastnosti zaujal amerického psychológa a vynálezcu B. F. Skinnera, ktorý počas vojny prišiel s myšlienkou, že vtáky by mohli pomôcť navádzať bombu na pozemný cieľ.
Výsledkom bol experiment, ktorý armáda neskôr skutočne podporila, informuje Sciencing. A hoci technológia nikdy nevstúpila do bojového nasadenia, samotný princíp fungoval lepšie, než by sa pri pohľade na jeho hlavného „operátora“ mohlo zdať.
Holub dostal úlohu sledovať nepriateľský cieľ
Skinner prišiel s nápadom po tom, ako v roku 1939 sledoval holuby počas cesty vlakom, píše Smithsonian Magazine. Vtáky dokázali presne meniť smer a zároveň udržiavať pozornosť na okolitom prostredí. Pri pohľade na ne si položil otázku, či by sa ich schopnosti nedali využiť pri navádzaní zbraní. Vtedajšie bomby totiž nedokázali zasiahnuť cieľ s presnosťou, na akú sme zvyknutí pri moderných navádzaných zbraniach. Elektronické systémy ešte nemali dnešné možnosti, a tak vedci hľadali rôzne spôsoby, ako presnosť zlepšiť.
Skinner sa rozhodol otestovať, či možno holuba naučiť rozpoznať konkrétny cieľ. Na tréning použil jednoduchý princíp, správne správanie odmenil potravou. Holuby umiestnil do špeciálnych postrojov vyrobených okrem iného z pánskych ponožiek. Tie obmedzili pohyb tela a krídel, no vtákom ponechali voľný krk a hlavu. Pred nimi sa následne objavil obraz. Mohlo ísť napríklad o budovu alebo loď. Ak holub zobákom zasiahol správne miesto, dostal odmenu.
Neprehliadni
Postupne sa vtáky naučili cielene klovať do obrazu sledovaného cieľa.
Niekoľko tisíc klov za desiatky minút
Výsledky tréningu boli prekvapivé. Skinner dokázal holuby naučiť klovať na požadované miesto mimoriadne rýchlo. Najlepšie jedince zvládli približne 10 000 klov za 45 minút, čo predstavuje viac ako 200 klov za minútu. Nešlo pritom o náhodné klovanie. Výcvik mal za cieľ naučiť vtáka reagovať na konkrétny obraz a udržať jeho pozornosť na cieli. Práve táto schopnosť sa mala stať základom celého systému.
Prvé zariadenia využívali mechanizmus, ktorý prevádzal pohyby holubovej hlavy na povely pre riadenie zbrane. K jeho krku vedci pripevnili ľahké tyčky a elektrické kontakty. Pohyb hlavy do strán alebo nahor a nadol následne mohol ovplyvniť smer riadenia. Holub tak v podstate fungoval ako živý ovládač.
During World War II, American psychologist B. F. Skinner developed an unusual plan known as Project Pigeon. He trained pigeons to recognise an enemy ship on a small screen and keep pecking at its image. Their movements would send corrections to the weapon’s controls, helping… pic.twitter.com/Dq8mTQHs05
— Dr. M.F. Khan (@Dr_TheHistories) July 29, 2026
Armáda projektu dala šancu
Experiment zaujal americký Office of Scientific Research and Development, ktorý v roku 1943 poskytol projektu financovanie. Skinner preto mohol pokračovať vo vývoji a skúšať presnejšie riešenia. Projekt však narazil na jeden zásadný problém. Elektronické technológie sa vyvíjali veľmi rýchlo a armáda postupne získavala prístup k systémom, ktoré ponúkali praktickejšie riešenie. Po viac ako roku preto financovanie projektu skončilo.
Skinner sa však svojich holubov nevzdal. Pokračoval v testoch a skúmal aj to, či si vtáky naučené správanie zapamätajú. Výsledky naznačili, že ich schopnosť správne reagovať na cieľ pretrvala. V roku 1948 preto projekt dostal novú šancu. Americké námorníctvo ho obnovilo pod označením Project Orcon. Tento projekt predstavoval zlom, kedy sa systém dostal na podstatne vyššiu úroveň.
Holub mohol skutočne ovplyvniť smer bomby
Nová verzia využívala simulátor, ktorý napodobňoval situáciu počas letu. V prednej časti zariadenia sa nachádzala šošovka, ktorá premietala obraz terénu na špeciálnu vodivú obrazovku. Holub sa nachádzal pred touto obrazovkou a mal zobák vybavený zlatými elektródami. Keď vták ďobal na určitú časť obrazu, systém zaznamenal miesto kontaktu. Elektronika následne mohla tieto údaje previesť na povely pre servomotory, ktoré menili polohu riadiacich plôch bomby.
Ak teda holub sledoval loď, ktorú mal zasiahnuť, jeho klovanie mohlo systému signalizovať, ktorým smerom treba bombu nasmerovať.
Výskumníci pritom nepoužívali iba jednoduché kresby. Holuby testovali aj na projekciách skutočných bojových situácií a ako odmenu dostávali napríklad konopné semená. Podľa Skinnerových testov dokázali vtáky tento systém používať opakovane.
Prečo americká armáda holubiu bombu nakoniec nepoužila?
Projekt Orcon sa napokon skončil v roku 1953. Dôvodom nebolo to, že by holuby nedokázali plniť svoju úlohu. Problém predstavoval najmä rýchly vývoj elektronických navádzacích systémov. Elektronika postupne ponúkla armáde presnejšie, praktickejšie a ľahšie použiteľné riešenia. Nebolo preto potrebné spoliehať sa na živého operátora ukrytého v prednej časti bomby.
Projekt tak zostal skôr technologickou kuriozitou než reálnou zbraňou. Napriek tomu však priniesol aj praktický výsledok. Vodivá obrazovka vyvinutá počas výskumu sa neskôr uplatnila v bojových riadiacich centrách amerických vojnových lodí, kde pomáhala sledovať nepriateľské lietadlá
