USS Nautilus bola prvá jadrová ponorka na svete, ktorá navždy zmenila spôsob boja pod hladinou

Ponorky sa dokázali ukryť pod hladinu dávno pred príchodom jadrového pohonu. Jeden zásadný problém však zostával. Pod vodou nemohli zostať neobmedzene dlho a pri dlhšej plavbe museli riešiť energiu. Práve tento problém vyriešila USS Nautilus. Americké námorníctvo ju uviedlo do služby 30. septembra 1954 v Groton v štáte Connecticut ako prvú jadrovo poháňanú ponorku na svete.

Jej význam nespočíval iba v tom, že dostala nový typ motora. Jadrový reaktor zmenil spôsob, akým mohli ponorky cestovať, manévrovať a zostať skryté pod hladinou.

Diesel-elektrické ponorky mali jeden veľký problém

Staršie ponorky využívali kombináciu dieselových motorov a elektrických batérií. Keď sa ponorka nachádzala na hladine alebo tesne pod ňou, dieselové motory mohli poháňať loď a zároveň dobíjať batérie. Pod vodou však dieselový motor narazil na zásadný problém. Potreboval vzduch. Ponorka preto po určitom čase musela využiť šnorchel, ktorý priviedol vzduch k dieselovým motorom, alebo sa úplne vynoriť. Batérie totiž neponúkali nekonečnú zásobu energie. To malo priamy vplyv na taktiku. Ak ponorka zrýchlila, spotrebovala energiu rýchlejšie. Ak chcela pokračovať v plavbe, musela neskôr riešiť dobíjanie.

Pre posádku to znamenalo neustále rozhodovanie medzi rýchlosťou, vzdialenosťou a časom stráveným pod hladinou. USS Nautilus tento problém odstránila pomocou jadrového reaktora.

Reaktor nepotreboval vzduch z okolitého sveta

Jadrový reaktor v Nautile vyrábal teplo, ktoré zohrievalo vodu a vytváralo paru. Tá následne poháňala turbíny, ktoré zabezpečovali pohon ponorky a výrobu elektrickej energie. Najväčšia výhoda spočívala v tom, že reaktor nepotreboval atmosférický kyslík. Ponorka preto mohla zostať pod hladinou oveľa dlhšie bez toho, aby musela kvôli pohonu pravidelne vyhľadávať prístup k vzduchu. Nautilus však nevznikla okamžite po svojom oficiálnom zaradení do služby. Po uvedení do služby v septembri 1954 nasledovali ďalšie práce a testovanie.

Súvisí s tým

Rusko vyslalo na more novú jadrovú ponorku. Khabarovsk má niesť až šesť Putinových „zbraní súdneho dňa“ Poseidon

Prvýkrát sa na jadrový pohon vydala 17. januára 1955, píše portál History.

Už prvé plavby ukázali, aký rozdiel nový pohon priniesol. Počas testovacej plavby v máji 1955 smerom k Portoriku prekonala Nautilus pod hladinou 1 381 míľ, teda približne 2 223 kilometrov. Plavba trvala 89,8 hodiny. V tom čase išlo o najdlhšiu zaznamenanú plavbu ponorky pod hladinou. Nautilus zároveň dosiahla najvyššiu udržateľnú rýchlosť pod vodou zaznamenanú počas obdobia dlhšieho než jednu hodinu.

Američania museli prehodnotiť lov ponoriek

Výkon Nautilu priniesol problém aj pre opačnú stranu. Ak sa ponorka dokáže pod vodou pohybovať rýchlejšie a dlhšie, tradičné metódy jej hľadania prestávajú fungovať tak, ako predtým. Americké námorníctvo preto v roku 1956 využilo Nautilus pri cvičeniach zameraných na protiponorkový boj. Výsledok ukázal, že taktiky používané proti starším ponorkám z obdobia druhej svetovej vojny nedokázali dostatočne reagovať na rýchlosť a vytrvalosť jadrovej ponorky.

Nautilus tak nebola významná iba ako konkrétna loď. Pomohla námorníctvu pochopiť, ako sa zmení podmorský boj v ére jadrového pohonu. Ponorka dostala šesť torpédometov, no nešlo o nosič balistických rakiet. Jej význam spočíval predovšetkým v samotnom pohone a schopnosti dlhodobo cestovať pod hladinou.

Najznámejšia plavba smerovala pod Severný pól

Najväčšiu slávu získala Nautilus v roku 1958. Americké námorníctvo v rámci operácie Sunshine pripravilo misiu, ktorej cieľom bolo preplávať pod hladinou cez oblasť Severného pólu. Prvý pokus však nevyšiel. Ponorka narazila v Čukotskom mori na ľad v relatívne plytkých vodách, ktorý jej zablokoval plánovanú trasu. Nautilus sa preto vrátila do Pearl Harboru a posádka pripravila ďalší pokus. Druhý pokus už vyšiel. Dňa 3. augusta 1958 Nautilus prešla pod geografickým Severným pólom. Stala sa tak prvou ponorkou, ktorá túto trasu absolvovala.

Práve tu sa ukázala jedna z najväčších výhod jadrového pohonu, píše Interesting Engineering. Pod arktickým ľadom nemohla ponorka jednoducho vystúpiť na hladinu a dobiť batérie. Jadrový reaktor však takýto prístup k vzduchu nepotreboval.

Jadrový pohon neznamenal nekonečnú výdrž

Napriek tomu by bolo nesprávne predstaviť si Nautilus ako ponorku schopnú plavby bez akýchkoľvek obmedzení. Reaktor odstránil zásadné obmedzenie spojené s pravidelným dobíjaním batérií, no posádka stále potrebovala potraviny, zásoby a technickú údržbu. Svoju úlohu zohrávala aj výdrž ľudí na palube. Ani jadrové palivo nevydržalo navždy. Nautilus absolvovala prvú výmenu aktívnej zóny reaktora už v roku 1957 po približne 60 000 námorných míľach.

Napriek tomu jadrový pohon otvoril ponorkám úplne nový priestor na pôsobenie. Nemuseli už plánovať svoje operácie okolo pravidelného návratu k hladine alebo dobíjania batérií.

USS Nautilus tak položila základ pre generácie jadrových ponoriek, ktoré prišli po nej. Jej najdôležitejším odkazom nebola iba rekordná plavba pod Severným pólom, ale predovšetkým zmena samotnej predstavy o tom, ako dlho a ako ďaleko môže ponorka zostať pod hladinou.