Prečo sa tak ťažko zbavujeme starých návykov? Vedci našli chemický signál, ktorý môže vysvetliť, prečo sa niektoré správanie stále vracia
Mozog pri zmene návykov nespolieha len na vôľu. Výskum ukazuje, ako acetylcholín pomáha rozpoznať, že staré správanie už nefunguje.
Na prvý pohľad sa zdá, že keď sa zmení situácia, jednoducho sa rozhodneš správať inak. Lenže mozog to nerobí tak priamočiaro. Najprv musí zachytiť, že pravidlo, podľa ktorého sa doteraz riadil, prestalo platiť. Až potom môže oslabiť starý návyk a dať priestor novej voľbe.
Vedci z Okinawa Institute of Science and Technology teraz ukázali, čo sa v takomto momente deje na chemickej úrovni. V centre pozornosti je acetylcholín, teda neurotransmiter, ktorý pomáha nervovým bunkám odovzdávať signály. V experimente sa výraznejšie uvoľnil vo chvíli, keď myši očakávali odmenu, no tá zrazu neprišla. Nešlo teda o obyčajnú chybu v učení. Mozog narazil na signál, že svet sa zmenil a stará stratégia už nemusí fungovať.
Keď naučená cesta prestala fungovať, v mozgu sa objavil jasný chemický signál
Vedci nevytvorili obyčajné bludisko. Vytvorili pascu na naučený návyk. Myši sa vo virtuálnom Y bludisku najprv naučili, ktoré rameno ich dovedie k odmene. Keď už túto voľbu zvládali spoľahlivo, výskumníci pravidlo bez upozornenia otočili. Cesta, ktorá ešte pred chvíľou prinášala odmenu, zrazu neviedla nikam.
„Neurálne sme videli výrazný nárast uvoľňovania acetylcholínu v určitých oblastiach mozgu. A behaviorálne sme videli viac myší prejavujúcich takzvané ‚lose-shift‘ správanie, teda meniace svoje voľby v bludisku po tom, čo nedostali odmenu,“ vysvetľuje Dr. Gideon Sarpong, hlavný autor štúdie.
Práve tento moment bol pre vedcov kľúčový. Myš neurobila chybu preto, že by sa ešte len učila pravidlá. Urobila presne to, čo ju mozog predtým naučil robiť. Lenže pravidlá sa medzitým zmenili. Keď očakávaná odmena neprišla, v mozgu sa začal výraznejšie uvoľňovať acetylcholín. Čím bol tento signál silnejší, tým väčšia bola šanca, že zviera pri ďalšom pokuse opustí starú voľbu a skúsi inú cestu.
Acetylcholín tu preto nevyzerá ako obyčajná chemická ozvena neúspechu. Skôr pôsobí ako signál, ktorý mozgu pomáha označiť situáciu, v ktorej staré pravidlo prestalo platiť. Niečo ako vnútorné upozornenie: toto už nefunguje, prestaň opakovať rovnaký postup.
Neprehliadni
Keď vedci utlmili acetylcholínový signál, starý návyk sa lámal oveľa ťažšie
Vedci si preto položili jednoduchú otázku. Je acetylcholín iba sprievodný signál, alebo má na zmenu správania aj priamy vplyv? Aby to overili, utlmili bunky uvoľňujúce acetylcholín v dorzálnom striate, teda v časti mozgu spojenej s návykmi, rozhodovaním a učením z odmien. Výsledok bol výrazný. Myši po strate očakávanej odmeny menili svoju voľbu menej ochotne a častejšie sa držali starej stratégie.
Acetylcholín zrejme nie je len vedľajší produkt toho, že mozog narazil na neúspech. Je súčasťou mechanizmu, ktorý mu pomáha prestať opakovať správanie, ktoré ešte pred chvíľou fungovalo, no po zmene pravidiel už nedáva zmysel.
Vedci si zároveň všimli, že acetylcholínový signál nebol v sledovanej oblasti mozgu rovnaký všade. Vo väčšine malých oblastí po neočakávanom nedostavení odmeny stúpal, no niektoré miesta reagovali slabšie, bez zmeny alebo opačným smerom. Mozog si možno starú cestu úplne nemaže, ale necháva si ju ako záložnú informáciu pre prípad, že sa pravidlá opäť otočia.
Dr. Gideon Sarpong to vysvetľuje tak, že myši si predchádzajúcu cestu k odmene zrejme nevymazali z pamäti. Skôr si ju uchovali pre situáciu, v ktorej by sa prostredie opäť zmenilo. Flexibilita teda nemusí znamenať zabudnúť staré pravidlo. Môže znamenať vedieť ho dočasne odložiť bokom.
Keď mozog nevie vypnúť starý vzorec, problém už nie je len v zvyku
Práve tu sa výskum dostáva mimo laboratórne bludisko. Ak mozog nedokáže pružne opustiť starý vzorec, nejde len o slabú vôľu alebo tvrdohlavosť. Pri závislostiach človek často opakuje správanie, ktoré mu škodí, hoci rozumovo vie, že by s tým mal prestať. Pri obsedantno-kompulzívnej poruche sa zase môže zaseknúť v rituáloch, ktoré už neprinášajú úľavu, no mozog ich stále tlačí dopredu.
Nové zistenia nehovoria, že acetylcholín je jednoduché riešenie týchto porúch. Skôr ukazujú, že schopnosť zmeniť správanie má konkrétny chemický základ. A keď tento systém nefunguje správne, človek sa môže oveľa ťažšie odlepiť od naučeného správania, aj keď mu už dávno prestalo slúžiť.
Acetylcholín je zároveň látka, ktorú lekári nepriamo ovplyvňujú pri viacerých neuropsychiatrických ochoreniach, vrátane Parkinsonovej choroby či schizofrénie. Preto podľa autorov nestačí vedieť, že táto látka v mozgu existuje. Dôležité je pochopiť, čo robí vo chvíli, keď sa správanie musí zmeniť.
„Najmä pri stavoch ako závislosť a obsedantno-kompulzívna porucha vidíme ťažkosti s prelomením návykov a zmenou správania. Takže pochopenie mechanizmov behaviorálnej flexibility môže jedného dňa pomôcť vyvinúť lepšie spôsoby liečby,“ vysvetľuje Prof. Wickens.
Inými slovami, nejde o objav tabletky proti zlým návykom. Ide skôr o mapovanie jedného z miest, kde sa mozog rozhoduje, či bude pokračovať po starej ceste, alebo skúsi inú. A pri poruchách, kde sa správanie opakuje aj napriek negatívnym dôsledkom, môže byť práve takýto detail rozhodujúci.
Staré pravidlo nezmizlo, mozog si ho mohol nechať ako zálohu
Vedcov zaujalo aj to, že acetylcholínový signál sa v striate nesprával ako vlna, ktorá rovnomerne zaplaví celú oblasť. Keď sledované pole rozdelili na menšie časti, ukázalo sa, že niektoré miesta reagovali silnejšie na odmenu, iné na chybu a ďalšie najmä na moment, keď očakávaná odmena po zmene pravidiel neprišla.
Mozog teda zrejme neprepisuje starý návyk naraz v celom systéme. Skôr pracuje lokálne. V jednej časti môže oslabiť správanie, ktoré prestalo fungovať, zatiaľ čo inde si môže ponechať starú informáciu bokom. To je praktickejšie, než by sa zdalo. Ak sa pravidlá zmenia znova, stará skúsenosť sa môže opäť hodiť.
Aj preto zmena návykov nemusí byť len otázkou toho, či sa človek viac posnaží. Ak je nejaký vzorec správania hlboko naučený, mozog ho nemusí jednoducho vymazať. Najprv musí rozpoznať, že prestal prinášať očakávaný výsledok, a až potom upraviť spojenia tak, aby nový postup dostal šancu. Otázka zostáva, prečo niektoré mozgy tento krok zvládnu rýchlo, zatiaľ čo iné sa držia starej cesty aj vtedy, keď už nikam nevedie.
