Rakovina či artróza nemusia začínať v starobe. Vedci ukazujú dvojfázový proces starnutia, ktorý môže spustiť choroby po desaťročiach ticha
Rakovina, artróza či pásový opar sa nemusia objaviť z ničoho nič. Vedci ukazujú, že telo si môže niesť skryté poškodenia celé desaťročia, kým ich v starobe prestane držať pod kontrolou.
Rakovina, artróza či pásový opar nemusia prísť z ničoho nič. Podľa nového modelu môže telo niesť časť rizika celé desaťročia, bez toho, aby sa hneď prejavilo. Mladší organizmus ho často dokáže držať pod kontrolou. Až v starobe môže telo stratiť schopnosť staršie poškodenia ďalej tlmiť.
Vedci David Gems, Alexander Carver a Yuan Zhao z University College London a Queen Mary University of London tento proces opisujú v časopise Aging-US ako dvojfázový model starnutia. V prvej fáze vznikajú v tele skryté ložiská poškodenia, napríklad po infekcii, úraze alebo genetickej mutácii. V druhej fáze sa v neskoršom veku pridajú zmeny v normálnom fungovaní génov a tkanív, ktoré už nemusia byť pre telo výhodné. Výsledkom je strata kontroly nad tým, čo bolo roky potlačené.
„Starnutie je najväčším rizikovým faktorom väčšiny chronických chorôb. Stále však nevieme presne vysvetliť, prečo je toto prepojenie také silné,“ upozorňujú autori štúdie.
Choroba sa môže začať dávno predtým, než ju človek pocíti
Prvá fáza podľa autorov nemusí vyzerať ako veľká choroba. Skôr ide o súčet zásahov, ktoré telo zažije ešte pred tým, než sa začne naplno prejavovať starnutie. Môže ísť o infekciu, úraz, poškodenie tkaniva alebo mutáciu v bunke. Mladší organizmus si s tým často poradí, no nie vždy tak, že problém úplne zmizne. Časť poškodení môže zostať v tele ako tiché ložisko, ktoré je síce pod kontrolou, ale nie je úplne odstránené.
Dobrým príkladom je vírus varicella-zoster, ktorý spôsobuje ovčie kiahne. Po prekonaní infekcie nezmizne z tela, ale môže roky pretrvávať ukrytý v nervových bunkách. Kým imunita funguje dobre, drží ho pod kontrolou. Keď však v neskoršom veku zoslabne, vírus môže znovu získať priestor a prejaviť sa ako pásový opar.
„Takéto skryté ložiská poškodenia sa podobajú semenám. V mladosti môžu zostať pod kontrolou, no v neskoršom veku, keď sa zmení biologické prostredie tela, môžu vyklíčiť do choroby,“ naznačujú autori štúdie.
V starobe sa môžu normálne procesy obrátiť proti telu
Druhá fáza prichádza neskôr, keď sa v tele začína meniť celé biologické prostredie. Neznamená to, že gény zrazu „pokazia“ svoje fungovanie. Skôr ide o to, že niektoré normálne procesy, ktoré dávali zmysel v mladšom veku, môžu mať v starobe opačný efekt. Telo postupne stráca schopnosť držať staršie poškodenia, spiace infekcie alebo rizikové bunky pod kontrolou.
Neprehliadni
Práve tu vstupuje do hry evolučná biológia. Prirodzený výber najviac zvýhodňuje vlastnosti, ktoré pomáhajú prežiť, dospieť a odovzdať gény ďalej. To, čo sa začne kaziť až vo vysokom veku, už evolúcia „kontroluje“ oveľa slabšie. Preto môžu mať niektoré biologické mechanizmy dvojitú tvár. V mladosti pomáhajú, no v starobe sa ich neskoré dôsledky môžu obrátiť proti telu. Vedci tomu hovoria antagonistická pleiotropia.
Výsledok je nepríjemný, ale dáva biologický zmysel. To, čo bolo roky uzamknuté, sa môže začať prejavovať. Staršie poškodenie kĺbu sa môže pri zhoršenej obnove tkanív rozvinúť do osteoartrózy. Mutácie v bunkách, ktoré telo dlho zvládalo kontrolovať, môžu pri oslabení ochranných mechanizmov prispieť k vzniku rakoviny alebo fibrózy.
Prečo sa choroby staroby často neukážu skôr
Pri osteoartróze nejde o vírus, ale o tkanivá, ktoré majú svoju vlastnú históriu. Staršie poškodenie kĺbu zo športu, úrazu alebo dlhodobého preťažovania nemusí roky spôsobovať výrazné problémy. Kĺb to dokáže kompenzovať, svaly ho stabilizujú a chrupavka ešte zvláda svoju úlohu. S pribúdajúcim vekom sa však mení kvalita tkanív, klesá schopnosť obnovy a staré slabé miesto sa môže začať ozývať naplno.
Pri rakovine je obraz zložitejší. Mutácie v bunkách môžu vzniknúť dávno predtým, než sa objaví nádor, no samy osebe nemusia stačiť. Telo má viacero poistiek, ktoré takéto bunky opravujú, ničia alebo držia pod kontrolou. Problém nastáva vtedy, keď sa s vekom pridajú ďalšie zmeny, napríklad nové mutácie, zápalové prostredie, oslabený imunitný dohľad alebo zhoršená schopnosť tkanív udržať poriadok. Rakovina preto často nevzniká ako jeden zlomový moment, ale ako dlhý proces, pri ktorom sa postupne strácajú brzdy.
Červíky ukazujú princíp, pri človeku však treba byť opatrný
Autori model opierajú aj o výskumy na organizme Caenorhabditis elegans, teda na drobnom hlístovcovi, ktorý sa v biológii používa ako model starnutia. Pri tomto organizme sa ukázal zaujímavý vzorec. Mechanické poškodenie, ktoré mladý jedinec dokáže prežiť bez okamžitých následkov, sa môže v starobe zmeniť na slabé miesto. Nie preto, že by sa rana „zrazu vrátila“, ale preto, že starší organizmus už nemusí vedieť takéto poškodené miesto udržať bezpečne pod kontrolou.
Pri človeku nejde o priamy dôkaz, že naše telo funguje úplne rovnako ako telo malého hlístovca. Tento príklad však ukazuje biologický princíp. Poškodenie nemusí byť nebezpečné hneď v momente, keď vznikne. Nebezpečným sa môže stať až vtedy, keď telo stratí schopnosť držať ho „zapečatené“.
Prevencia sa nemusí začínať až v starobe
Ak má tento model pravdu, potom prevencia chorôb staroby nezačína v momente, keď človek oslavuje sedemdesiatku. Začína oveľa skôr, v období, keď telo ešte pôsobí silno a problémy vie zakryť. Pointa nie je v tom, že každý úraz, infekcia alebo mutácia sa raz zmení na chorobu. Skôr v tom, že telo si niektoré poškodenia môže niesť potichu veľmi dlho.
Neznamená to, že vedci našli jednoduchý recept na zdravé starnutie. Ich práca je zatiaľ teoretický rámec, nie hotová liečba. Naznačuje však, že budúca medicína sa môže viac sústrediť na obmedzenie poškodení počas života a na udržanie kontrolných mechanizmov v starobe čo najdlhšie funkčných. Starnutie tak v tomto pohľade nie je jedna porucha s jednou príčinou, ale dlhý reťazec udalostí, v ktorom sa staré poškodenia stretávajú s novým biologickým prostredím.
Otvorenou otázkou zostáva, či sa vedcom podarí tieto „semená“ chorôb raz zachytiť skôr, než v starobe skutočne vyklíčia.
