Ako je možné, že asteroid Chicxulub vyhubil dinosaury, no malé cicavce prežili? Rozhodla výhoda, ktorú obry nemali
Výskumníci stále skúmajú, ako skutočne vyzerali posledné chvíle dinosaurov a prečo niektoré druhy prežili. Takto znejú súčasné teórie.
Pred 66 miliónmi rokov zasiahla Zem katastrofa, ktorá ukončila éru dinosaurov. Do oblasti dnešného Mexického zálivu narazil asteroid s priemerom približne 10 kilometrov a počas niekoľkých hodín zmenil planétu na miesto pripomínajúce apokalypsu. Oblohu zaplnili miliardy ton rozpálených úlomkov, atmosféra sa prehriala na viac než 220 stupňov Celzia a cez oceány sa prehnali kilometrové cunami. Oheň zachvátil obrovské oblasti planéty a následne prišla ďalšia rana, prach a síra zakryli Slnko na celé roky.
Výsledok je dnes už dobre známy, z povrchu planéty zmizlo približne 75 percent všetkých druhov vrátane nevtáčích dinosaurov, píše Live Science. Napriek tomu však časť života katastrofu zvládla. Prežili malé cicavce, niektoré vtáky, korytnačky, žraloky či dokonca krokodíly. Vedci sa preto už desaťročia snažia pochopiť jednu zásadnú otázku, ako a prečo prežili práve tieto druhy.
Obrovské telá dinosaurov nemali šancu prispôsobiť sa na rýchlo sa meniace podmienky
Odpoveď začína pri veľkosti. Obrovské zvieratá mali po dopade prakticky nulovú šancu. Tyranosaurus, triceratops alebo obrovské morské plazy potrebovali množstvo potravy a zároveň sa nedokázali ukryť pred následkami katastrofy.
Práve malé rozmery rozhodli o živote a smrti. Drobné cicavce veľké približne ako dnešný jazvec zaliezli do nôr alebo pod zem, kde sa vyhli najhoršiemu žiaru aj tlakovej vlne. Iné druhy našli úkryt vo vode. Korytnačky, ryby alebo niektoré obojživelníky zvládli prvé dni katastrofy lepšie než veľké suchozemské zvieratá.
Asteroid totiž nespôsobil iba jeden ničivý výbuch. Planéta následne prešla sériou ďalších kolapsov. Obloha potemnela, teplota prudko klesla a fotosyntéza sa prakticky zastavila. Rastliny začali hynúť a spolu s nimi sa zrútil celý potravinový reťazec, pretože bylinožravce prišli o potravu a mäsožravce následne prišli o korisť.
Neprehliadni
Práve strava zohrala podľa vedcov ďalšiu zásadnú úlohu. Druhy závislé od čerstvých rastlín alebo stabilného ekosystému vymierali veľmi rýchlo. Väčšiu šancu mali zvieratá, ktoré dokázali jesť prakticky čokoľvek. To platilo hlavne pre malé cicavce. Niektoré sa živili hmyzom, iné semenami alebo zdochlinami. Výskumy dnes naznačujú, že práve semená zohrali po katastrofe obrovskú úlohu. Zatiaľ čo väčšina vegetácie uhynula, semená dokázali prežiť v pôde celé mesiace alebo roky. Zvieratá, ktoré ich vedeli požierať, získali obrovskú výhodu.
Podobnú výhodu získali aj predkovia dnešných vtákov. Tie druhy, ktoré katastrofu zvládli, boli malé, mali silné krídla a rýchlo dospievali. Vedci si myslia, že práve schopnosť lietať im pomohla uniknúť z najviac zasiahnutých oblastí alebo rýchlejšie nájsť potravu.
„Som presvedčený o tom, že vtáky prežijú, možno aj celý ľudský druh. Znie to extrémne, no tieto tvory už raz prežili jednu z najhorších katastrof v histórii planéty,“ hovorí paleontológ Steve Brusatte.
Hlboko pod hladinou vody mohli byť podmienky stabilnejšie
Veľmi zaujímavý príbeh napísali aj morské živočíchy. Povrch oceánov utrpel obrovské škody, no hlbšie oblasti zostali relatívne stabilnejšie. Niektoré organizmy sa navyše živili organickým odpadom a mŕtvou hmotou, ktorá po katastrofe zaplavila oceány. Práve preto prežili určité druhy žralokov, mäkkýšov či hubiek.
Vedci zároveň objavili viacero zvláštnych výnimiek, ktoré dnešné teórie komplikujú. Niektoré malé druhy aj napriek vhodnej veľkosti vyhynuli, zatiaľ čo určité veľké zvieratá prežili. Vedcov zaujal napríklad prastarý krokodíl z územia dnešnej Argentíny. Tento predátor vážil približne 300 kilogramov, napriek tomu katastrofu zvládol.
Práve Južná pologuľa možno zohrala väčšiu úlohu, než si vedci dlho mysleli. Fosílne nálezy z Argentíny naznačili, že rastliny sa tam zotavili rýchlejšie než na severe planéty. To mohlo vytvoriť akési „bezpečnejšie zóny“, v ktorých časť života získala lepšie podmienky na prežitie.
Vedci dnes zároveň hovoria aj o ďalšom zvláštnom faktore, hubách. Po masovom vymieraní totiž planétu zaplavili plesne a rozkladajúca sa hmota. Kenneth Lacovara preto navrhol hypotézu, že cicavce mohli mať vyššiu odolnosť voči plesňovým infekciám než plazy. Aj tento detail mohol pomôcť našim dávnym predkom.
„Stále úplne nerozumieme tomu, prečo niektoré adaptácie pomohli a iné nie,“ priznal Roger Benson z American Museum of Natural History.
Mali to dinosaury spočítané ešte pred dopadom asteroidu?
Niektoré štúdie mimo hlavného prúdu postupom rokov prišli aj s hypotézou, že dinosaury mali svoje dni spočítané stovky tisícov rokov pred dopadom smrtiaceho asteroidu. Tieto výskumy naznačujú, že v období pred dopadom asteroidu Chixulub prebiehala na Zemi intenzívna sopečná činnosť, počas ktorej sa do atmosféry uvoľňovali splodiny a skleníkové plyny.
Následkom týchto erupcií sa začalo podnebie planéty meniť a ako sme spomenuli v úvode, dinosaury boli obrovské tvory, ktoré sa nedokázali rýchlo sa meniacim podmienkam prispôsobiť tak dobre, ako menšie tvory. Podľa týchto štúdii začali dinosaury vymierať ešte pred dopadom asteroidu a ten bol akousi „ranou z milosti“.
Zároveň ale treba zdôrazniť, že ide len o hypotézy. Začiatkom tohto roka bola publikovaná štúdia, ktorá sa priamo stavia proti nim. Tá priniesla dôkazy o tom, že dinosaury neboli v skutočnosti na pokraji vyhynutia, práve naopak. Boli zdraví, aktívni a rozmanití, až do dopadu asteroidu.
Nová štúdia zároveň spomenula aj to, že myšlienka vymierajúcich dinosaurov pred dopadom asteroidu vznikla skôr z neúplného fosílneho záznamu. Skutočný osud dinosaurov je však predmetom aktívneho výskumu.
Isté však zostáva jedno. Katastrofa, ktorá ukončila vládu dinosaurov, zároveň otvorila dvere cicavcom. Bez dopadu asteroidu by pravdepodobne nikdy neprišla éra ľudí.
