Krokodíl s čudným nosom lovil našich predkov. Lucy sa musela pri vode pozerať nielen pred seba, ale aj za seba
Nový druh Crocodylus lucivenator znamená doslova "Lucyin lovec" a išlo o kráľa svojho ekosystému.
Vedci z University of Iowa pomenovali nového predátora, ktorý našim predkom v praveku nedával veľa šancí. Tentokrát nejde o dinosaura ani o šabľozubého tigra, ale o krokodíla a nie hocijakého. Tento konkrétny druh pravdepodobne lovil jedného z najznámejších predkov človeka, australopiteka Lucy.
Nový druh dostal názov Crocodylus lucivenator, teda „Lucyin lovec“. Názov nevznikol náhodou. Tento plaz žil v rovnakom čase aj priestore ako Australopithecus afarensis, ku ktorému patrila aj Lucy.
Predátor, ktorý čakal presne tam, kde si ho nechcel stretnúť
Tento krokodíl žil približne pred 3,4 až 3 miliónmi rokov v oblasti dnešnej Etiópie. Krajina vtedy nevyzerala ako dnešná suchá savana. Striedali sa tam mokrade, rieky, galériové lesy aj otvorené trávnaté plochy.
Práve táto kombinácia vytvorila ideálne podmienky pre predátora, ktorý nepotreboval behať, stačilo mu čakať. Lucy a jej „rodina“ chodili k vode pravidelne a práve tam C. lucivenator striehol.
„Bol to najväčší predátor v tomto ekosystéme, väčší než levy alebo hyeny, a predstavoval najväčšiu hrozbu pre našich predkov,“ vysvetlil paleontológ Christopher Brochu.
Každé pitie predstavovalo riskovanie života
Crocodylus lucivenator dorastal do dĺžky približne 3,5 až 4,5 metra a vážil až 1 300 kilogramov. V jeho svete neexistovala konkurencia, ktorá by ho reálne ohrozila.
Neprehliadni
Jeho výhodou nebola rýchlosť, ale neviditeľnosť. Tento druh bol špecialista na číhanie v uzavretých vodách, v zarastených brehoch riek, v zákrutách, kde sa voda spomaľovala. Presne tam, kde sa zvieratá cítili relatívne bezpečne.
Na rozdiel od dnešných nílskych krokodílov, ktoré často lovia aj v otvorených vodách, tento druh dominoval v prostredí, kde stačil osudný posledný krok smerom k hladine rieky a už bolo neskoro.
„Je takmer isté, že tento krokodíl lovil Lucyin druh,“ povedal Brochu: „Či sa pokúsil chytiť konkrétne Lucy, to nevieme, ale určite by sa na ňu pozrel a povedal si: večera.“
Krokodíl zároveň vyvíjal na predkov evolučný tlak
Prítomnosť takéhoto predátora mohla mať väčší význam, než sa na prvý pohľad zdá. Existuje teória, že práve podobné hrozby urýchlili evolúciu chôdze po dvoch. Keď sa naši predkovia postavili na zadné, získali lepší výhľad nad hladinu. Rozdiel pár desiatok centimetrov mohol rozhodnúť, či si všimnú pohyb pod vodou.
Zároveň dokázali rýchlejšie ustúpiť z bahnitého brehu na pevnejšiu zem. Ťažký krokodíl síce zaútočil extrémne rýchlo, no na súši už strácal výhodu.
Nie je to jediný dôvod vzniku bipedalizmu, ale zapadá do skladačky. Evolúcia neprebiehala v bezpečí, ale pod neustálym tlakom.
Krokodíl nelovil len našich predkov, no bojoval aj medzi sebou
Vedci našli aj dôkazy o tom, že tento krokodíl bojoval aj s vlastným druhom. Fosílie ukázali zahojené zranenia na čeľusti jedného jedinca.
To naznačuje typické správanie známe aj dnes, tzv. „face-biting“. Krokodíly si neútočia na telo, ale cielia priamo na hlavu a čeľusť súpera.
„Nevieme, kto ten súboj vyhral, ale fakt, že sa rana zahojila, znamená, že tento jedinec prežil,“ uviedla Stephanie Drumheller.
Takéto súboje rozhodovali o teritóriu. A v prípade Hadaru išlo o veľmi cenné miesto.
Crocodylus lucivenator bol kráľom svojho revíru
Zaujímavé je, že zatiaľ čo v iných častiach východoafrického Rift Valley žilo viac druhov krokodílov, tento konkrétny druh ovládol Hadar prakticky sám.
To naznačuje silnú dominanciu. Menej konkurencie znamenalo viac priestoru a viac potravy.
Zároveň dokázal prežiť v rôznych prostrediach, od hustých lesov pri riekach až po otvorenejšie oblasti. Táto flexibilita z neho robila extrémne úspešného predátora.
Viac než len „ďalší krokodíl“
Objav Crocodylus lucivenator nepriniesol len nový názov do učebníc. Ukázal aj realitu života našich predkov. Nešlo o romantický príbeh o vývoji človeka. Skôr o neustály boj o prežitie v prostredí, kde aj obyčajné napitie sa mohlo skončiť smrťou.
Rieky, ktoré dávali život, zároveň skrývali najväčšie nebezpečenstvo. A práve takéto detaily pomáhajú vedcom lepšie pochopiť, prečo sa človek vyvíjal tak, ako sa vyvíjal a ako môže prostredie nasmerovať evolúciu. Objav zároveň potvrdzuje, že človek nebol vždy vrcholovým predátorom, akým je dnes, no žil ako korisť, ktorá sa postupne naučila prežiť.
