Známy fyzik z Harvardu tvrdí, že 3I/ATLAS môže rozsievať život po vesmíre. Pozeráme sa na panspermiu?
3I/ATLAS priniesol ďalšiu záhadu. Avi Loeb pripúšťa, že objekt mohol niesť zárodky života a byť súčasťou procesu známeho ako panspermia.
Vesmírne teleso označené ako 3I/ATLAS, ktoré pochádza z medzihviezdneho priestoru, upútalo pozornosť vedcov nielen svojím pôvodom, ale aj nezvyčajnou dráhou preletu. Pri prelete Slnečnou sústavou sa dostalo do oblasti, ktorú astronómovia pri hviezdach označujú ako obývateľnú zónu, teda do vzdialenosti, kde by na vhodnej planéte mohla existovať kvapalná voda. Zem však neohrozilo, pretože od nej zostalo veľmi ďaleko.
Aj tak ide o zaujímavú zhodu. Dráha objektu bola totiž pomerne blízka rovine, v ktorej obieha Zem okolo Slnka. Samotné teleso zároveň vykazovalo prúd materiálu smerujúci k Slnku, ktorý vedci spájajú s väčšími prachovými, ľadovými alebo horninovými časticami. Práve takýto materiál je dôležitý, pretože sa nespráva ako jemný prach, ktorý slnečný vietor okamžite odfúkne preč.
Pozorovania z vesmírneho observatória SPHEREx ukázali, že 3I/ATLAS nebol len obyčajný kus ľadu letiaci vesmírom. V jeho okolí vedci zachytili signály vody, oxidu uhličitého, oxidu uhoľnatého a organických molekúl, teda zlúčenín obsahujúcich uhlík.
Dalo by sa povedať, že ide svojím spôsobom aj o akýsi kozmický bar. Kľúčovým momentom však bolo potvrdenie metánu pomocou vesmírneho teleskopu Jamesa Webba. Zaujímavé je, že metán sa výraznejšie objavil až po tom, čo sa teleso dostalo bližšie k Slnku, čo tak trochu odporuje očakávaniam vychádzajúcim z fyzikálnych vlastností tejto látky.
Metán patrí medzi veľmi prchavé zlúčeniny a mal by sa uvoľňovať už pri oveľa nižších teplotách než napríklad oxid uhličitý. Z toho by logicky vyplývalo, že sa mal z povrchu telesa strácať už vo väčšej vzdialenosti od Slnka. Skoršie merania však jeho prítomnosť výrazne neukázali, čo naznačuje, že v povrchových vrstvách telesa mohol byť už vyčerpaný alebo ukrytý hlbšie. Uvoľnil sa až neskôr, keď slnečné teplo preniklo hlbšie do jeho štruktúry. Tento scenár však komplikuje fakt, že oxid uhoľnatý, ktorý je ešte prchavejší než metán, sa podarilo zachytiť už skôr. A to je na celej veci zaujímavá záhada.
Neprehliadni
Mohol 3I/ATLAS roznášať zárodky života medzi hviezdami?
Prítomnosť metánu pritom zohráva v astrobiológii dôležitú úlohu. V atmosférach exoplanét sa totiž za určitých okolností považuje za možný indikátor biologickej aktivity, najmä ak sa objaví v kombinácii s ďalšími plynmi, ktoré by sa bez nejakého aktívneho zdroja rýchlo rozpadli. To však neznamená, že samotný metán je automatickým dôkazom života. Pri 3I/ATLAS je preto férovejšie pýtať sa nie to, či sme našli život, ale či jeho chemické správanie nemôže otvárať nové otázky.
Niektorí vedci v tejto súvislosti upozorňujú na možnosť tzv. panspermie. Ide o hypotézu, podľa ktorej by sa život alebo jeho základné stavebné kamene mohli šíriť medzi hviezdnymi systémami prostredníctvom prírodných „nosičov“. V prípade 3I/ATLAS by túto úlohu teoreticky mohli zohrávať úlomky ľadu a prachu unášané jeho prúdom smerom k Slnku. Tie by potenciálne mohli niesť organické látky alebo v ešte odvážnejšom scenári aj mikroskopické formy života. Podobný proces sa často prirovnáva k šíreniu semien rastlín vetrom, ktoré dopadnú na úrodnú pôdu.
Otázkou však zostáva, či by život dokázal prežiť extrémne podmienky medzihviezdneho priestoru. Poznatky zo Zeme naznačujú, že mikroorganizmy sú mimoriadne odolné. Vedci už preukázali, že niektoré dokážu prežívať tisíce až milióny rokov zamrznuté v ľade alebo hlboko v horninách s minimálnym prísunom energie. Niektoré štúdie dokonca ukázali, že po dlhodobom „spánku“ sa dokážu opäť aktivovať a rozmnožovať. Ak je to možné na Zemi, nemožno úplne vylúčiť, že mimozemské formy života by mohli byť v niektorých podmienkach ešte odolnejšie.
Možno je to len obyčajný kus ľadu a skaly putujúci vesmírom
Okrem prirodzeného šírenia života sa objavujú aj špekulácie o cielenej panspermii. Aspoň podľa názoru Aviho Loeba. Podľa jeho hypotézy by mohla existovať vyspelá civilizácia, ktorá zámerne rozosiela „semená života“ naprieč vesmírom. Neobvyklá zhoda dráhy objektu 3I/ATLAS s rovinou obehu planét a jeho schopnosť preniknúť do vnútornej časti Slnečnej sústavy by v tomto kontexte mohli pôsobiť ako viac než len náhoda. Zatiaľ však ide o úvahu, nie o dôkaz.
Budúce pozorovania by mohli priniesť viac svetla do tejto problematiky. Ak by sa ukázalo, že podobné medzihviezdne objekty často prichádzajú po dráhach blízkych ekliptike, teda rovine, v ktorej obieha väčšina planét, zvýšila by sa pravdepodobnosť, že nejde len o náhodný jav. Niektorí vedci preto uvažujú aj o aktívnom prieskume, napríklad o vyslaní sondy, ktorá by takýto objekt zachytila a analyzovala jeho zloženie priamo na mieste. To si však vyžaduje technológie, ktoré by vedeli reagovať veľmi rýchlo, pretože podobné objekty cez našu sústavu len preletia a potom navždy zmiznú.
Ak by sa raz existencia mimozemských mikroorganizmov v podobnom objekte potvrdila, otvorilo by to zásadné otázky o pôvode života na Zemi. Nedalo by sa totiž úplne vylúčiť, že aj naša planéta mohla byť kedysi „osiata“ podobným spôsobom. Takýto objav by neznamenal len potvrdenie života inde vo vesmíre, ale aj prehodnotenie nášho vlastného pôvodu. Tejto téme sa svojsky a štýlom Indiana Jonesa venoval aj seriál Star Trek: Nová generácia, kde kapitán Jean-Luc Picard spolu s inými mimozemskými rasami hľadal stopy po veľkom tajomstve ukrytom v samotnom pôvode života.
