Zabudni na všetko, čo ťa učili v škole o gravitácii! Šokujúca teória rúca základy fyziky
Gravitácia môže byť výsledkom optimalizačného algoritmu v simulovanom vesmíre, kde sa častice zhlukujú kvôli úspore výpočtového výkonu, nie kvôli pôsobeniu sily.
Fyzika ako veda sa neustále vyvíja a v posledných desaťročiach čoraz častejšie prepája klasické teórie s novými koncepciami z oblasti informačných technológií. Jedným z vedcov, ktorí sa snažia prepísať naše chápanie reality, je aj Dr. Melvin Vopson z University of Portsmouth. Vo svojej nedávno publikovanej štúdii prináša myšlienku, že gravitácia nemusí byť fundamentálnou silou, ako ju poznáme, ale výsledkom výpočtového procesu v rámci simulovaného vesmíru. Na novinku upozorňuje portál port.ac.uk.
Gravitácia ako optimalizačný algoritmus
Vopson vychádza z oblasti takzvanej informačnej fyziky, teda disciplíny, ktorá skúma ako je fyzikálna realita previazaná s informáciami. Podľa jeho teórie môže byť gravitácia vedľajším produktom algoritmu, ktorého cieľom je minimalizácia informačnej zložitosti v rámci priestoru. V praxi to znamená, že objekty vo vesmíre sa nepriťahujú preto, že by medzi nimi pôsobila neviditeľná sila, ale preto, že ich spojenie znižuje množstvo informácií, ktoré je potrebné uchovávať a spracovávať.
Tento pohľad stavia na princípe druhého zákona informačnej dynamiky, ktorý hovorí, že každý uzavretý informačný systém má tendenciu redukovať svoju zložitosť a udržiavať organizovaný stav. A práve gravitácia môže byť spôsobom, akým sa vesmír „optimalizuje“.
Častice ako nositelia informácií
Základom Vopsonovej teórie je predstava, že každá elementárna častica v sebe nesie informáciu, podobne ako DNA v bunkách. Tieto údaje zahŕňajú polohu, rýchlosť, smer pohybu a ďalšie charakteristiky. V simulovanom modeli vesmíru by teda každá časť priestoru fungovala ako dátová bunka, schopná registrovať či je „prázdna“ (0), alebo obsahuje časticu (1).
Ak sa viac častíc nachádza v jednom priestore, celková výpočtová záťaž systému klesá. Tento jav by mohol vysvetliť, prečo sa objekty vo vesmíre zdanlivo „priťahujú“. V skutočnosti ide len o optimalizáciu spracovania dát, menej častíc na viacerých miestach znamená viac výpočtových operácií, zatiaľ čo ich sústredenie do jedného bodu šetrí výpočtový výkon.
Neprehliadni
Vesmír ako simulácia – len hypotéza alebo realita?
Myšlienka simulovaného vesmíru nie je úplne nová. V posledných rokoch ju popularizovali viaceré verejne známe osobnosti a niektorí vedci ju začínajú skúmať aj z pohľadu tvrdých dát. Vopson vo svojich predchádzajúcich výskumoch dokonca tvrdil, že samotná informácia má hmotnosť, čo by mohlo mať zásadný dopad na chápanie temnej hmoty a iných kozmologických javov.
V najnovšej práci sa zameral na „pixeláciu“ priestoru. Predstavuje si ho ako mriežku pozostávajúcu z elementárnych buniek, ktoré zaznamenávajú informáciu o svojej obsadenosti. Tieto bunky fungujú podobne ako pixely v obraze alebo bity v počítači. Pri výskyte viacerých častíc v jednej bunke dochádza k „zlúčeniu“, čo vedie k úspore informačných zdrojov. To podľa Vopsona spôsobuje jav, ktorý vnímame ako gravitáciu.
Dôsledky pre fyziku a filozofiu
Ak by sa táto teória ukázala ako správna, mohli by sme získať nový nástroj na pochopenie nielen gravitácie, ale aj iných fenoménov ako sú čierne diery, kvantové prepojenia alebo temná energia. Navyše by sa otvorili nové otázky o samotnej podstate reality, sme len súčasťou pokročilej simulácie? A ak áno, kto ju vytvoril a prečo?
Zatiaľ ide o hypotézu, no fakt, že o nej seriózne diskutujú vedci na medzinárodnej úrovni, svedčí o tom, že konvenčné modely prestávajú stačiť. Gravitácia, ako ju poznáme, možno čoskoro dostane úplne nový význam.
Komentáre