Vedci odhalili, koľko mesiacov by mohlo potenciálne obiehať Zem. Je to podľa vás veľa alebo málo?
Vedci z University of Texas at Arlington zistili, že počet potenciálnych mesiacov sa môže líšiť podľa týchto faktorov.
Koľko mesiacov by mohla potenciálne naša Zem mať? Túto otázku si položili aj vedci z University of Texas at Arlington v spolupráci s ďalšími americkými univerzitami.
Zem má momentálne jeden mesiac a ak sa pozrieme na iné telesá Slnečnej sústavy, všimneme si, že Mars má dva, zatiaľ čo Venuša či Merkúr nemajú ani jeden. Vo vonkajšej sústave, kde sídlia plynné planéty, sa však môžeme stretnúť s tým, že jedna planéta má aj desiatky mesiacov. Lenže čo môže za tieto výrazné rozdiely? Vedci argumentujú, že sa počet mesiacov pravdepodobne odvíja od spôsobu, akým planéta vznikala a jej následnej evolúcii.
V rámci svojej štúdie vedci využili simulácie n-telies, ktoré im ukázali, koľko mesiacov by mohlo stabilne obiehať okolo planéty s hmotnosťou Zeme.
„Náš model ignoruje gravitačné vplyvy iných telies Slnečnej sústavy. Rozhodli sme sa tak preto, lebo za hranicami sústavy nachádzame množstvo hviezd s len jednou planétou,“ vysvetľuje Billy Quarles z University of Colorado Boulder.
V rámci simulácie vedci pracovali s najvnútornejšou a najvonkajšou obežnou dráhou, po ktorej by mesiace mohli obiehať. Najvnútornejšia sa označuje ako rocheova medza a predstavuje najmenšiu vzdialenosť satelitu bez toho, aby bol roztrhaný slapovými silami planéty. Rocheova medza je v ideálnom prípade 2,44-násobok polomeru hlavného telesa.
Najvonkajšiou hranicu predstavovala takzvaná hillova sféra, čo je oblasť, kde je gravitácia menšieho telesa silnejšia, ako gravitácia masívnejšieho telesa, okolo ktorého obieha. V prípade Slnečnej sústavy to znamená, že za hillovou sférou Zeme prevláda gravitácia Slnka. Hillova sféra Zeme je približne 1,5-miliónov km. Čo sa týka mesiacov okolo našej planéty, tie by sa v rocheovej medzi rozpadli a za hillovou sférou by „utiekli“ preč.
Neprehliadnite
Koľko mesiacov môže mať Zem?
Počas vytvárania modelu ale veci narazili na problém. Čo sa stability týka, telesá sa museli nachádzať v dvojásobku rocheovej medze a v polovici hillovej sféry. To znamená, že tím pracoval s obmedzeným priestorom, do ktorého mohol mesiace umiestniť. Simulácia začala s deviatimi mesiacmi a vedci sledovali, koľko z nich dokáže prežiť až do konca.
„Číselné štúdie však ukázali, že praktické limity stability sú v rámci dvojnásobku polomeru Roche a približne polovice polomeru Hill,“ povedal Satyal.
Simulované mesiace mali podobnú hmotnosť ako mesiac Ceres, planéta Pluto a náš vlastný Mesiac. Výsledky ukázali, že Zem by si teoreticky dokázala udržať buď sedem mesiacov s hmotnosťou mesiaca Ceres, štyri mesiace s hmotnosťou Pluta, alebo tri mesiace s hmotnosťou toho nášho. Závisí to na tom, akú hmotnosť by daný mesiac mal. Pri kombinácií rôznych hmotností by okolo Zeme mohlo obiehať od troch, do siedmich mesiacov.
Vedci už za hranicami Slnečnej sústavy objavili viac ako 5-tisíc planét, no zatiaľ sa im nepodarilo potvrdiť žiaden exomesiac, hoci existuje množstvo kandidátov. Vedci veria, že s Webbovým vesmírnym ďalekohľadom sa im podarí odhaliť aj exomesiace pomocou tranzitnej metódy. Táto metóda pracuje so zmenou jasnosti, ktorá nastane keď objekt prejde popred svoju hviezdu.
Komentáre