Vedci identifikovali ďalší zdroj CO₂, s ktorým nikto nepočítal. Situácia je vážna, varujú vedci
Morské dno vypúšťa viac CO₂, než sa čakalo. Vedci bijú na poplach.
Nie je žiadnym tajomstvom, že klíma našej planéty sa mení pred našimi očami rýchlejšie, než je normálne. Vo veľkej miere tomu dopomáhame my, ľudia. Možno by ťa to nenapadlo, ale na dne oceánov a morí sa zachytávajú skleníkové plyny vďaka takzvanému uhlíkovému cyklu v oceánoch.
V podstate ide o to, že rastliny a riasy v mori, predovšetkým fytoplanktón, pohlcujú CO₂ z atmosféry pri fotosyntéze. Keď tieto organizmy zomrú, ich telá plné organického uhlíka klesajú na dno mora a tam sa ukladajú v sedimentoch. Takto sa uhlík na dlhé obdobia uzamkne v morskom dne a prispieva k prirodzenému spomaľovaniu klimatických zmien.
Najnovšie vedci z Helmholtz Association of German Research Centres odhalili, že skleníkové plyny sa uvoľňujú z dna oceánov a morí vo väčšej miere, než sme si doposiaľ mysleli.
Rozhodli sa zodpovedať kľúčovú otázku: Aký je hlavný zdroj uvoľňovania CO₂ pri vírení morských sedimentov? Je ním oxidácia organického uhlíka, alebo oxidácia pyritu? Inými slovami, chceli preskúmať, či práve oxidácia pyritu zohráva väčšiu rolu pri produkcii CO₂, než sa doteraz predpokladalo.
Ako prebiehal experiment
Aby našli odpoveď, vedci odobrali vzorky sedimentov z rôznych častí západného Baltského mora, od plytších oblastí s hrubozrnným pieskom až po hlbšie zóny s jemnozrnným bahnom bohatým na organickú hmotu a pyrit. V laboratóriu tieto sedimenty umiestnili do nádob naplnených morskou vodou a premiešavali ich, aby simulovali podmienky podobné tým, ktoré nastávajú počas búrok alebo pri vlečení rybárskych sietí po dne.
Neprehliadni
Počas inkubačného obdobia vedci pravidelne merali koncentrácie CO₂, pH, obsah síranov, živín a izotopové zloženie. Tieto merania im umožnili identifikovať, ktoré chemické procesy prebiehajú a v akej miere prispievajú k uvoľňovaniu oxidu uhličitého.
Pyrit ako skrytý vinník
Výsledky výskumu ukázali, že vírenie morských sedimentov vedie k oveľa väčšiemu uvoľňovaniu CO₂, než sa predpokladalo. A čo je prekvapivé, hlavným zdrojom nebola oxidácia organického uhlíka, ako sa dlho myslelo, ale oxidácia pyritu.
Keď sa pyrit, ktorý sa prirodzene vyskytuje v kyslíkom chudobných, bahnitých sedimentoch, naruší a vystaví kyslíku, nastáva chemická reakcia. Pri nej vzniká kyselina, ktorá premieňa bikarbonát (klimaticky neutrálna forma uhlíka) na oxid uhličitý. Tento CO₂ sa potom vo veľkej miere uvoľňuje do vody a následne aj do atmosféry.
„Jemnozrnné, bahnité sedimenty sú dôležitými zásobárňami organického uhlíka a pyritu,“ vysvetľuje hlavný autor štúdie, Habeeb Thanveer Kalapurakkal. „Už sme vedeli, že vírenie sedimentov môže uvoľniť významné množstvá CO₂ do vodného stĺpca. Ale doteraz sa predpokladalo, že to je najmä v dôsledku oxidácie organického uhlíka,“ dopĺňa.
Ľudská činnosť prilieva olej do ohňa
Okrem prirodzených procesov zohráva významnú rolu aj človek. Výskum ukázal, že vlečenie rybárskych sietí po morskom dne významne oslabuje prirodzenú schopnosť morského dna zachytávať oxid uhličitý. Aj prírodné javy, ako sú búrky, však môžu prispievať k uvoľňovaniu uhlíka, aj keď ľudská činnosť má často oveľa väčší a častejší vplyv.
„Kiel Bight (pozn. red.: oblasť Baltského mora, kde vykonávali experimenty) pôsobí podobne ako iné časti Baltského mora ako dôležitý zásobník atmosférického CO₂,“ pokračuje Kalapurakkal. „Naše experimenty a modelové simulácie ukazujú, že činnosti ako vlečenie rybárskych sietí výrazne znižujú túto schopnosť tým, že podporujú oxidáciu pyritu a acidifikáciu.“
Komentáre