Vedci zistili, ako nám mozog pomáha prekonávať strach. Už čoskoro môžeme dať zbohom fóbiám a ďalším problémom

Strach je prirodzenou súčasťou našej existencie, no určite by sme boli radi, keby nad nami nemal niekedy až takú kontrolu. Výskumníci zo Sainsbury Wellcome Centre vo svojej novej štúdii odhalili mozgové mechanizmy, ktoré dovoľujú prekonávať inštinktívny strach zvieratám.  

Výskumníci v rámci štúdie pracovali s laboratórnymi myšami. Veria, že zistenia z tejto práce nám môžu ponúknuť cestu k vývoju nových liekov, ktorými by sme mohli pomôcť riešiť poruchy spôsobené strachom, napríklad rôzne fóbie, úzkosť, či PTSD.  

Presnejšie v štúdii zistili, že sa mozog postupne naučí potlačiť reakcie strachu na hrozby, ktoré sa postupom času stali neškodné. Hoci výskumy prebiehali na zvieratách, výskumníci poznamenávajú, že aj my ľudia máme inštinktívne strachy z rôznych vecí alebo javov.  

“Aj človek sa rodí s inštinktívnym strachom, napríklad strachom z hlasných zvukov alebo rýchlo sa približujúcich objektov. Dokážeme ale prekonať tieto vrodené reakcie opakovaným vystavením sa potencionálnemu “nebezpečenstvu” a naberaním skúseností. Napríklad malé deti sa postupne učia ako si užívať ohňostroje namiesto toho, aby sa báli hlasných zvukov, ktoré ohňostroje vydávajú. V našej štúdii sme chceli zistiť, ako mozog reaguje na strach a aké mechanizmy vedú k potlačeniu našich reakcií na strašidelné podnety,” tvrdí doktorka Sara Mederos, jedna z autorov štúdie.

Ako mozog reaguje na intuitívny strach?

V rámci štúdie výskumníci pracovali s myšami. Myšiam ukázali umelo vytvorený expandujúci tieň, ktorý mal simulovať tieň blížiaceho sa vzdušného predátora. Spočiatku sa myši prirodzene báli, no postupne si na tieň “zvykli” a naučili sa, že tentokrát nepredstavuje žiadnu hrozbu. Popri tom výskumníci monitorovali oblasť mozgu, ktorú označujeme ako vLGN.  

Táto oblasť mozgu postupom času dokázala potlačiť reakcie strachu, keď sa opakovala rovnaká situácia. Autori štúdie zároveň zistili, že táto oblasť mozgu dokázala čerpať z predchádzajúcich skúseností myší, keď sa stretli s rovnakou hrozbou. VLGN región zároveň dostáva silné signály z vizuálnej oblasti mozgu. Výskumníci sa preto domnievali, že v tomto konkrétnom prípade sa mozog učil ako sa nebáť konkrétnej vizuálnej hrozby.  

“Ukázalo sa, že ak nebol región vLGN aktívny, myš sa nedokázala naučiť, aby sa konkrétneho vizuálneho stimulu nebála. Naopak, keď sa už myš naučila, že pred našim tieňom nemusí utekať, vizuálne regióny mozgu neboli potrebné,” vysvetľuje Mederos.

Zistenia autorov menia spôsob, akým uvažujeme o učení sa a pamäti. Dlho sa predpokladalo, že cerebrálny kortex je centrom pre učenie sa, pamäť a behaviorálnu flexibilitu. Nová štúdia ale zisťuje, že aj iné mozgové regióny, v tomto prípade vLGN, môžu ukladať kriticky dôležité spomienky.  

Liek proti strachu

Popri tom vedci zistili aj to, kedy dochádza k učeniu sa a potlačeniu reakcií strachu. Učenie sa nebáť sa vrodených strachových vnemov vychádza zo zvýšenej neurónovej aktivity špecifických neurónov v regióne vLGN. Túto aktivitu odštartuje uvoľnenie endokanabinoidov. Ide o mozgové molekuly, ktoré regulujú náladu a pamäť. Uvoľnenie týchto molekúl znižuje inhibičný input do vLGN neurónov. To vedie k zvýšenej aktivite v oblastiach mozgu, ktoré spracujú vizuálny stimul určitej hrozby. Výsledkom je, že sa potláča reakcia strachu.  

Autori štúdie veria, že tieto zistenia môžu pomôcť aj človeku. Na mysli majú prípady, kedy je regulovanie reakcie strachu poškodené. Príkladom môže byť napríklad fóbia, úzkosť alebo posttraumatická stresová porucha, PTSD. V budúcnosti by sme mohli vďaka tejto štúdii vytvoriť liek, ktorý by nám mohol pomôcť vysporiadať sa s PTSD alebo rôznymi fóbiami, napríklad strachom z tmy, pavúkov, otvoreného mora, alebo iných, častokrát iracionálnych strachov.  

Autori štúdie sa spájajú s ďalšími výskumníkmi a plánujú aj klinické testy. Tie sa ale najprv zamerajú na identifikovanie podobnej mozgovej aktivity u ľudí.