Rímska ríša bola známa svojim vínom a olivovým olejom, ktoré vyvážala do všetkých kútov tohto mocného impéria, ale aj do iných častí sveta. Tieto komodity sa prevážali loďami, vozmi, ale aj na ťavích chrbtoch cez púšte.
V mnohých smeroch nám Rímsky svet pripadá moderný, či už sa pozeráme na kultúru, náboženstvo, alebo rôzne technológie. Rimania nám priniesli mnoho vynálezov, vrátane vodného kolesa alebo centrálneho vykurovania. Žili však v inom svete a najmodernejšie vynálezy sa nedostali hneď do celého sveta tak, ako to môžeme pozorovať v modernej dobe.
Nová štúdia z University of Melbourne sa zameriava na technológie spojené s potravinárskym priemyslom. Autori skúmajú vývoj rôznych nástrojov na základe archeologických a etnografických dôkazov. Jedným z opisovaných dôkazov je aj starorímsky text, ktorý si dlhú dobu vedci zle vykladali. Jeho nový preklad nám ponúka lepší obraz o tom, ako starovekí Rimania vynašli lis na olivy alebo hrozno.
Ako sa inovácia šírila naprieč ríšou?
Problémy starovekého sveta sú na prvý pohľad jasné, hlavne čo sa týka komunikácie a šírenia nových poznatkov. Rímska ríša bola obrovská a knihy neboli vôbec rozšírené, ako je tomu dnes. Vo väčšine prípadov vzniklo len niekoľko stoviek kópií, no nestávalo sa často, že by sa rímsky ľud mohol stretnúť s technickými inštrukciami.
V Rímskej ríši by ste zároveň nenašli ani technické výkresy. Ako vysvetľujú vedci, skúste niekomu len pomocou slov vysvetliť, ako si má zaviazať šnúrky na topánkach. Hoci to nie je nemožné, s touto úlohou sa potrápite oveľa viac a práve to vyzdvihuje dôležitosť technických výkresov.
Výskumníci vysvetľujú, že v minulosti s armádou cestovali inžinieri, ktorí vedeli postaviť rôzne veci. Vo svojich obchodoch v mestách žili remeselníci, ktorí svoje umenie predávali ďalej, no čo sa týka inovácií v potravinárskom priemysle, tam bola situácia iná. Rimania používali lisy na výrobu vína a oleja, dvoch charakteristických komodít antického sveta.
Zdroj: Unsplash (Roberta Sorge)
Lisy boli obrovské stroje, ktoré na dĺžku dosahovali až 12 metrov a na výšku 3-4 metre. Vážili niekoľko ton a nikto sa ani len nepokúšal prenášať ich z miesta na miesto. Špecifickou charakteristikou lisov bolo to, že ich nestavali vojenskí inžinieri alebo zruční remeselníci. Postavil ich ľud pomocou materiálov, ktoré sa nachádzali v ich okolí. Lisovanie olív a hrozna sa v mnohých častiach ríše považovalo za oslavu úspešného zberu, ale aj ako symbol ťažkej práce.
Mylná interpretácia historického textu
Jediný historický opis lisu vytvoril Plínius, ktorý zahynul počas erupcie sopky Vezuv v roku 79. Táto erupcia pochovala mesto Pompeje. Na základe jeho popisu historici dlhú dobu predpokladali, že technológia lisu sa vyvíjala lineárne a jednotne. Verili, že lis prešiel dvoma výraznými modifikáciami, pridaním drevenej šróby, ktorú potom nahradil menší lis.
Toto chápanie sa však zakladá na našom vlastnom ponímaní inovácie, ktoré vzniklo v 20. storočí po priemyselnej revolúcii. Toto chápanie evolúcie lisovacej technológie nesedelo s archeologickými nálezmi. Viac ako 80 rokov sa vedci držali tejto mylnej predstavy.
Realita však pravdepodobne bola taká, že jeden lis nenahradil druhú, staršiu verziu. Plínius vo svojej práci neopisoval evolúciu tejto technológie, ale popisoval veľa rôznych druhov lisov, ktoré pravdepodobne existovali v rovnaký čas v rozdielnych kútoch ríše. Niekde sa mohla používať jedna verzia lisu, zatiaľ čo tie staršie sa v ďalších častiach ríše používali aj niekoľko storočí.
