Výskumníci z University of Lausanne zistili, že keď sledujeme niekoho, ako sa pokúša vysporiadať sa s traumatickým zážitkom, môže nám to pomôcť zvýšiť našu odolnosť a zabráni to tomu, aby sme sa stali obeťami negatívnych dôsledkov, ktoré môžu z tejto situácie vyústiť.
Ako vysvetľujú autori štúdie, človek má síce schopnosť vysporiadať sa s negatívnymi udalosťami a pokračovať v normálnom živote, no niektorí ľudia sú odolnejší ako iní. Ak človek podľahne negatívnej situácii, môže sa stať, že stratia svoju motiváciu, čo možno považovať za jeden z hlavných znakov depresie. Vedci preto hľadali spôsob, ako by mohli odolnosť voči traumatickým udalostiam u ľudí zlepšiť.
“Ak by sa nám podarilo podporiť odolnosť u ľudí, ktorí sú náchylnejší na negatívne situácie, potom by sme mohli odstrániť ich prirodzenú slabinu a pomohli by sme im vyhnúť sa patologickému stavu. Stále však pracujeme s množstvom neznámych. Nepoznáme klinické nástroje alebo mechanizmy, ktoré by nám mohli pomôcť budovať u ľudí väčšiu odolnosť,” vyjadril sa Manuel Mameli, jeden z autorov štúdie.
Ochrana voči depresii
Svoju prácu vedci začali jednoduchým pozorovaním. Autori štúdie vedeli, že keď jednoducho pozorujeme emocionálne zážitky iných ľudí, aj to nám pomáha, aby sme sa od nich učili. Ide o formu emočnej “nákazlivosti”, ktorá prirodzeným spôsobom podporuje našu emočnú odolnosť.
Vedci svoje zistenia potvrdili experimentom, v rámci ktorého pracovali s pármi myší. Jedna myš mala úlohu pozorovateľa. Sledovala druhú myš, ktorá dostala do labiek malý elektrický šok. Autori štúdie zistili, že už iba to, že pozorovateľ mohol sledovať celú situáciu zabránilo tomu, aby myš prešla do depresívneho stavu, keď dostala elektrošok ona sama. Vedci poznamenávajú, že väčšina pozorovateľov nedostala z tohto experimentu depresiu.
Opačný prípad ale nastal, keď myš nemala šancu vidieť, keď iná myš prešla elektrošokom. Z toho vedci usúdili, že už len keď niekoho vidíme, ako si prechádza rovnakou traumatickou situáciou, nám pomáha, aby sme sa so svojimi vlastnými ťažkosťami vysporiadali lepšie.
Po experimente vedci chceli zistiť, aký mozgový mechanizmus môže zodpovedať za tento špecifický stav. Zamerali sa na drobný región, ktorý označujeme ako habenula. Tento mozgový región sa nachádza v srdci mozgu a spája sa so spracovaním zmyslových vnemov a emócií. Zároveň tento región reguluje neurotransmitery spojené s depresiou, primárne serotonín.
Pre potreby štúdie vedci vyvinuli nástroje, ktoré im dovolili sledovať serotonín v mozgoch myší.
“Je mimoriadne náročné merať variácie serotonínu v mozgu. Vďaka nášmu biosenzoru sme však dokázali identifikovať hlavné mechanizmy,” tvrdia vedci.
Stačí málo, hovoria vedci
Výskum ukázal, že keď myš videla ťažkosti inej myši, v jej mozgu nastala pretrvávajúca zmena v tom, ako neuróny habenuly pracovali. Zároveň vedci pozorovali uvoľnenie väčšieho množstva serotonínu v tomto regióne.
“Ide o dynamiku serotonínu, ktorá sa počas experimentu zmenila. Zároveň ide o kľúčový objav našej štúdie,” hovorí Sarah Mondoloni, spoluautorka výskumu.
Vedci ďalej vysvetľujú, že umelou zmenou dynamiky serotonínu dokázali zvýšiť emočnú odolnosť myší v prípade, že sa stretli so zlou situáciou. Väčšina antidepresív sa zameriava na zvýšenie koncentrácie serotonínu v mozgu. V tomto prípade však autori štúdie zistili, že prechodné a lokalizované zvýšenie serotonínu v habenule môže pomôcť zabrániť vzniku apatického správania po traumatickom zážitku.
Autori štúdie veria, že tieto zistenia môžu pomôcť pri vytváraní nových liečebných metód zameraných na depresiu. V ďalších krokoch by mohli otestovať napríklad aj ďalšie farmaceutické aktivátory serotonínu, vrátane psychedelických terapií, ktoré stimulujú serotonín. Vďaka novým poznatkom môžu výskumníci dokázať zlepšiť liečbu depresie. Momentálne výskumníci uvažujú aj o tom, že ako liek na depresiu by sa mohla používať aj známa pouličná droga.
