Riskovanie máme zakorenené hlboko v evolúcii: Štúdia odhaľuje, že túto vlastnosť máme so šimpanzmi podobnú
Niektorí ľudia riskujú podstatne viac ako iní. V rámci nového výskumu sa vedci pokúsili prísť na kĺb tejto vlastnosti.
Väčšina dôležitých rozhodnutí by sa mohla zhrnúť do dvoch možností: Chceme sa držať relatívneho bezpečia a toho čo poznáme, alebo vkročíme do neznáma a riskneme to s možnosťou niečoho lepšieho s rizikom toho, že stratíme čo máme?
Závisí na každom do akej miery je schopný prijať väčšie či menšie riziká, no vo všeobecnosti platí, že mladí riskujú o čosi viac, pričom muži sú „odvážnejší“ v porovnaní so ženami. Zároveň platí že čím je výsledok našej voľby hmlistejší, tím menej rizík sme ochotní prijať, píše portál Psychological Science.
„Schopnosť riskovať je základom nášho správania a môže ovplyvniť zvyšok našich životov. Preto ide o vlastnosť, ktorá je dôležitá aj v rámci spoločnosti ako celku,“ vysvetľujú autori vo svojej novej štúdii.
Vedci však nedokážu povedať, kedy presne sa u človeka vyskytla schopnosť riskovať. Nový výskum preto sleduje šimpanza, nášho najbližšieho evolučného predka vo zvieracej ríši. Z jeho správania chcú vedci zistiť, ako tento živočích vníma riziko a do akej miery je schopný riskovať.
„Je to fascinujúca sféra výskumu. Čo sa nás ľudí týka, nie je zárukou že človek riskujúci vo finančnej sfére, by sa dal napríklad na bungee jumping,“ tvrdí Haux.
Prečo riskujeme?
Autori štúdie veria, že naša vôľa podstúpiť riziko má svoj pôvod hlboko v evolúcii nášho druhu. V rámci štúdie preto preskúmali správanie 86 šimpanzov, ktoré žili v rezerváciách naprieč Ugandou a Keňou. Ich výskum pozostával zo série behaviorálnych experimentov a pozorovaní. Ošetrovatelia poznali zvieratá od 12 až do 20 rokov a vedeli povedať, kedy šimpanzy boli ochotné zariskovať pri hľadaní potravy a kedy nie.
„Toto správanie zahŕňalo, ako často sa šimpanz zaoberal riskantným hľadaním potravy, interagoval s hadmi, unikal z ich ohrady a súťažil s inými šimpanzmi o zvýšenie ich pozície v hierarchii spolu s ich ochotou komunikovať s cudzími ľuďmi.“, vysvetľujú výskumníci.
Ošetrovatelia sa vyjadrili viac-menej rovnako. Šimpanzy ochotnejšie príjmu riziko, ak je to v spojitosti s hľadaním potravy. O niečo menej rady riskujú pri pokusoch o útek z rezervácie alebo pri súbojoch o miesto v hierarchii. Teda keď mali „istejší“ zisk, tak riskovali radšej, ako keď hrozilo, že pohoria.
Neprehliadnite
Výnimkou však bola interakcia s cudzími. Vedci sa domnievajú, že šimpanzy chápu sociálne riziko inak, ako riziká spojené s hľadaním zdrojov na prežitie.
Následne vedci skúmali ochotu riskovať pomocou experimentu s dvoma urnami. V každej sa nachádzali dve lopty, no jedna bola „bezpečná“ preto, lebo v každej lopte sa ukrýval oriešok. Druhá urna obsahovala jednu loptičku s dvoma orieškami, no v druhej nebolo nič. V ďalšom experimente opäť použili dve urny, ktoré tentokrát mali rovnaké odmeny. Chyták bol v tom, že jedna urna bola nepriehľadná.
V druhom experimente šimpanzy nevedeli, čo sa v zakrytej urne ukrýva, preto si ju vyberali len v 25% prípadov. Čo sa týka prvého experimentu, ten bol príkladom rizika, ktoré bolo zvieratám vopred známe. Rizikovejšiu urnu si preto vyberali v 55% prípadov.
Ošetrovatelia v tomto prípade opäť súhlasili. Počas ich starostlivosti o šimpanzy si všimli, že mladšie jedince podstupujú rizikové správanie častejšie ako tie staršie. Zároveň potvrdili aj to, že samci podstupujú riziko častejšie ako ich nežnejšie polovičky. Výskumníci na záver štúdie konštatujú, že šimpanzy vnímajú a reagujú na riziko podobným spôsobom ako ľudia. To značí, že sme v minulosti pravdepodobne prešli podobnými situáciami, ktoré ovplyvnili naše správanie.
Komentáre