Rané rímske dejiny sú plné príbehov krutých trestov: Dochádzalo ale k ním i v praxi?
Predhodenie levom, zašitie do vreca, či právo zabiť člena rodiny. Rím bol plný brutálnych príkladov, no realita mohla byť iná.
Príbehy z Rímskej ríše sú plné brutálnych trestov pre tých, ktorí sa odvážili porušiť zákon. Tieto príbehy slúžili ako varovanie a možno je niečo pravdy na tom, že tie najkrutejšie tresty mali odradiť budúce generácie od porušovania zákona.
Príkladom je Tarpeia, historická osobnosť, ktorá pustila nepriateľov do Ríma. Ako trest ju hodili hlavou napred zo zrázu nad Rímskym fórom, vysvetľuje portál The Conversation. S Rímskou ríšou si spájame mnoho ďalších brutálnych trestov, no nie vždy sa naozaj vykonávali v praxi a postupom času sa aj výrazne menili.
Rímska spoločnosť bola hierarchická a patriarchálna, s čím sa viaže aj ďalší až zbytočne drastický zvyk. Pojmom paterfamilias sa označoval najstarší žijúci muž rodiny, ktorý mal podľa zákona možnosť zabiť hocikoho zo svojej rodiny bez najmenšieho dôvodu. Tento zákon platil aj na širšiu rodinu. Historici sa na tento zákon pokúsili pozrieť o niečo bližšie, no nie je tak celkom jasné, či sa používal v praxi alebo išlo o niečo, čo bolo čisto len symbolické.
Historik Filippo Carlá-Uhink vo svojej práci uviedol, že táto moc skutočne existovala, no neznamenalo to, že si hlava rodiny mohla robiť to, čo chcela. Príkladom z histórie bol senátor Quintus Fabius Maximus Eburnus, ktorý popravil svojho syna za jeho „cudné správanie“. Mnohí v Ríme však boli toho názoru, že potrestať zločin tejto povahy nebolo vhodným použitím „otcovskej moci“. Senátora súdili a nakoniec ho aj vykázali z Rímskej ríše.
Hlava rodiny mohla zabiť člena rodiny len v prípade, že sa dopustil zločinu proti štátu. Opäť to dokazuje prípad Aula Fulvia, ktorého zabil jeho otec pre účasť na konšpirácii v roku 63 pred Kristom. Hlava rodiny v tomto prípade nebola súdená.
Neprehliadnite
Tresty mali hlavne odstrašiť
Ďalším trestom, ktorý Rímsku ríšu preslávil bol poena cullei alebo po našom – trest vreca. Ak sa niekto dopustil patricídy alebo otcovraždy, obvineného zašili do vreca spolu so štyrmi zvieratami – hadom, opicou, kohútom a psom. Vrece následne hodili do rieky.
„Bol niekto skutočne potrestaný všetkými týmito tvormi?“
Z historických prameňov sa môžeme dočítať, že takýto trest sa naozaj vykonal, no nikde sa nespomína použitie zvierat. Aj z ďalších prameňov sa dozvieme, že použitie zvierat sa rozhodne zvažovalo, no či sa takýto trest aj reálne vykonal ostávalo záhadou.
Otcovražda sa riešila inak. Bežne sa vinník predhodil levom, čo bol v Rímskej ríši mimoriadne obľúbený trest. Historici sa zhodujú na tom, že ak by sa kati rozhodli odsúdeného zviazať do vreca so všetkými spomínanými zvieratami, potrestali by seba rovnako ako odsúdeného.
„V praxi trest za vraždu často zahŕňal „len“ kŕmenie divej zvery páchateľom,..“
Tresty teda existovali len „na papieri“. Či už išlo o otcovraždu, zradu alebo iné previnenie, Rimania verili, že autorita musí vynucovať prísne tresty, aby sa zabránilo zločinom. Tresty existovali a vo výnimočných prípadoch sa aj odohrali. Väčšina záznamov pochádza z odlišných období a vytvára koláž, ktorá ponúka skreslenú predstavu o Rímskej ríši.
Komentáre