SpravodajstvoVeda a výskum
Proces, ktorý môže mať dopad na množstvo globálnych faktorov ostáva záhadou: Čo sa deje na dne oceánov?
Nový výskum analyzoval niekoľko regiónov a naznačuje, že rozchádzanie dna oceánov sa môže spomaľovať.
Oceánska kôra sa vytvára pozdĺž prasklín na dne oceánov, ktoré môžu mať dĺžku až niekoľko tisíc kilometrov. Tento proces poháňa pohyb tektonických platní. Proces nazývaný subdukcia potiahne starú kôru smerom nadol a z trhliny vytečie nová, ešte horúca kôra na povrch. Následne začína chladnúť a dostáva sa ďalej od trhliny, z ktorej vychádza ďalšia horúca kôra. Tento proces označujeme ako rozchádzanie oceánskeho dna.
Podľa nového výskumu publikovaného v Geophysical Research Letters sa tento proces za posledných 19-miliónov rokov spomaľoval a geológovia chcú vedieť prečo. Rozchádzanie oceánskeho dna má totiž vplyv na celú radu globálnych faktorov, napríklad hladiny oceánov alebo uhlíkového cyklu. Rýchlejšie rozchádzane oceánskeho dna sa spája s častejšou sopečnou činnosťou, ktorá do atmosféry vypustí skleníkové plyny, píše AGU upozorňujúc na tému. Pochopiť tento proces teda môže vedcom pomôcť pochopiť zmeny, ktoré sa dejú v našej atmosfére z dlhodobého hľadiska.
Čo sa deje na dne oceánov?
Dnes sa oceánske dno rozchádza rýchlosťou približne 140 milimetrov za rok, no pred 15 miliónmi rokov bola rýchlosť až 200 milimetrov za rok. Spomalenie je globálny priemer, pričom rýchlosť sa líši z prípadu na prípad. Presnejšie sa zamerali na východnú časť Tichého oceánu, kde možno pozorovať najrýchlejšie rozchádzanie oceánskeho dna. V tomto regióne sa rozchádzanie spomalilo až o 100 milimetrov ročne v porovnaní s dátami spred 19-miliónmi rokov.
„Vieme viac o povrchoch iných planét, než o dne našich vlastných oceánov. Jedna z najväčších výziev je to, že dná našich oceánov sú zničené a nemáme úplné záznamy,“ vyjadrila sa Coleen Dalton, geofyzička z Brown University.
Ničenie oceánskeho dna možno pozorovať v subdukčných zónach. V týchto regiónoch sa oceánska kôra posúva pod kontinenty a následne ponára späť do zemského plášťa. V hlbinách našej planéty sa vytvorí nanovo a vyjde na povrch. Predpokladá sa, že tento cyklus trvá približne 180-miliónov rokov, čo je vek najstaršieho oceánskeho dna. Magnetická stopa kôry na tieto zmeny poukazuje identifikovateľnými stopami.
V rámci štúdie vedci analyzovali 18 najväčších rozchádzajúcich sa regiónov. Každý región sa vyvíjal trochu inak. Niektoré regióny sa stali väčšími, niektoré sa scvrkli a niektoré sa začali rozchádzať rýchlejšie. Väčšina z nich sa ale spomalila. Výsledky štúdie ale prezradili, že v priemere sa rozchádzanie oceánskeho dna spomalilo za posledných 19-miliónov rokov až o 40%.
Neprehliadnite
Vinníkom môže byť trenie, ktoré vzniká keď sa stretnú dve tektonické platne. Podľa Dalton to ale nemôže byť jediné vysvetlenie. Zmeny, ktoré pozorovali sú globálne, no trenie tektonických platní je regionálny fenomén. Predpokladá, že úlohu v spomalení rozchádzania oceánskeho dna môže hrať aj globálny proces, napríklad zmeny v konvekčných procesoch zemského plášťa.
Štúdia ešte nekončí a Dalton vo svojom výskume pokračuje. Zatiaľ ale predpokladá, že za spomalenie rozchádzania môže kombinácia regionálnych a globálnych faktorov. Analýza rýchlosti pohybu tektonických platní by jej mohla poskytnúť viac odpovedí.
