Pred 12-tisíc rokmi vznikli z masívnej erupcie metánu stovky kráterov: Rizikový skleníkový plyn uniká dodnes
S koncom doby ľadovej sa uvoľnili ložiská metánu pod oblasťou Západnej Antarktídy.
Pred približne 12-tisíc rokmi vznikli na dne oceánu v okolí Antarktídy krátery, z ktorých do dnešného dňa uniká metán. Táto látka sa považuje za silný skleníkový plyn a jej únik vzhľadom na prebiehajúce globálne otepľovanie znepokojuje vedcov.
Podľa autorky štúdie, Karin Andreassen, bola oblasť kráterov pokrytá hrubou vrstvou ľadu, ktorá vznikla počas poslednej doby ľadovej. S oteplením podnebia sa ale ľad rozpadol a tým pádom sa uvoľnilo obrovské množstvo metánu.
„Tento proces vytvoril masívne krátery, z ktorých tento skleníkový plyn uniká dodnes, vysvetľuje Andreassen.
Dnes možno v tomto regióne nájsť viac ako 600 ložísk unikajúceho plynu, z ktorých sa metán dostáva do vodného stĺpca. Ako však autorka štúdie uvádza, dnešný únik metánu je zanedbateľný s masívnou erupciou, ktorá nastala po rozpustení ľadovcov. Tento gigantický únik označila Andreassen slovom „pôsobivý“.
Prvé metánové krátery sa objavili už v 90. rokoch minulého storočia. Až s príchodom moderných technológií sa zistilo, že pokrývajú oveľa väčšiu plochu, než sa predpokladalo.
„Počas našej štúdie sme sa zamerali hlavne na tie, ktoré sú široké od 300 metrov do jedného kilometra. Tých sme našli približne stovku. Zároveň však existuje oveľa viac menších kráterov,“ tvrdí Andreassen.
Podobné krátery možno nájsť aj na sibírskych polostrovoch Yamal a Gydan. Hoci ich mohli vytvoriť podobné procesy, tieto krátery majú len 50 až 90 metrovú šírku. Dno oceánu pri Antarktíde obsahuje obrovské množstvo metánu uväzneného vo forme hydrátov. Ide o podobnú zlúčeninu ľadu, plynu a vody. Hydráty sú stabilné pod vysokým tlakom a nízkymi teplotami. Ľadovcový štít predstavuje ideálne podmienky pre tvorbu hydrátov nielen v minulosti, ale aj dnes.
Neprehliadnite
Čo viedlo k úniku metánu?
Pred približne 12-tisíc rokmi sa nad dnom oceánu nachádzala približne dvojkilometrová vrstva ľadu. Pod týmto masívom unikal vodík z hlbších rezervoárov hydrokarbónov. Metán však nemohol uniknúť, preto sa hromadil ako hydrát neustále živený plynom z hlbín Zeme. Tlak v týchto ložiskách pomaly stúpal.
Potom nastalo rapídne rozpúšťanie ľadovcového štítu, ktorý odhalil nahromadený hydrát. To, čo sa dialo potom, vedci prirovnávajú k tlakovému hrncu.
„Ak neustriehnete uvoľnenie tlaku z vašej kuchyne sa stane pohroma. Hromady hydrátu existovali v pretlakovaných podmienkach tisíce rokov, až kým niekto neuvoľnil poklop. Hydráty sa rozpadli a uvoľnili gigantické množstvo metánu,“ prirovnáva Andreassen.
Andreassen dodáva, že dopad týchto veľkých erupcií môže mať vážnejšie dôsledky, ako pomalé vypúšťanie metánu. Zatiaľ však výskumníci nemajú jasnú predstavu o tom, či dokázalo uvoľnenie tak obrovského množstva metánu dostať časť skleníkového plynu aj do atmosféry. Z kráterov postupne uniká plyn aj dodnes, no autori štúdie varovali, že pod Západnou Antarktídou a Grónskom sa môže metán hromadiť opäť.
Komentáre