Od statického vesmíru po dynamický: Ako sme prišli na to, že sa vesmír rozpína?

Dnes už vieme, že sa od seba galaxie vzďaľujú, no nie vždy to bolo také jasné.

V roku 1920 sa uskutočnilo vedecké stretnutie, ktoré dnes poznáme pod názvom „Veľká debata“. Počas tohto sedenia svetoví vedci diskutovali o tom, či je Mliečna dráha jedinou galaxiou vo vesmíre, alebo sa mimo nej nachádzajú aj iné „ostrovné vesmíry“, píše portál Big Think.

Štyri roky predtým zistil astronóm, menom Vesto Slipher, že sa hmlovina Andromeda (pozn. redakcie: V tej dobe sa chápali iné galaxie ako hmloviny v Mliečnej dráhe) približuje k Slnku rýchlosťou takmer 300 km/s. Zároveň zistil, že iné „hmloviny“ sa od nás vzďaľujú. Využil pri tom dopplerov efekt, zmeny v pohybe vĺn, spôsobené pohybom ich zdroja. Slipher mal pravdu, no jeho teórie neboli v tom čase uznávané. Sám Einstein hovoril o statickom vesmíre.

Odoberajte Vosveteit.sk cez Telegram a prihláste sa k odberu správ

Teleskopy tej doby dokázali pozorovať iné galaxie, aj keď rozmazane, no vedci si mysleli, že ide o hmloviny, ktoré sa nachádzajú vo vnútri našej galaxie. Túto debatu ukončil astronóm Edwin Hubble, ktorý dokázal identifikovať takzvané štandardné sviečky. Sú to zdroje svetla, ktoré sa správajú rovnako, nech sa nachádzajú kdekoľvek.

Meraním ich jasnosti dokázal určiť, ako ďaleko sa od nás nachádzajú. Tieto štandardné sviečky našiel v mnohých galaxiách a v roku 1924 ukončil takzvanú veľkú debatu. Zistil, že svetelné zdroje, ktoré pozoroval na nočnej oblohe sú od nás vzdialené milióny svetelných rokov. Rozostrené hmloviny, ktoré vedci pozorovali starými teleskopmi boli galaxie s miliardami hviezd.

Zo statického vesmíru až po rozpínajúci sa vesmír

Lenže vesmír bol pre vedcov stále statický. Myšlienku statického vesmíru zastával aj Albert Einstein, hoci teoretické modely hovorili o niečom inom. Podľa modelov sa mal vesmír postupom času meniť a galaxie sa mali jedna od druhej vzďaľovať.

Einstein vymyslel takzvanú kozmologickú konštantu, silu, ktorá pracovala proti gravitácii a udržovala vesmír statický. Holandský kozmológ, Willem De Sitter, však prišiel na to, že ak by sme z Einsteinovho vesmíru odobrali všetku hmotu, kvôli kozmologickej konštante by expandoval exponenciálnou rýchlosťou.

V roku 1929 Hubble oznámil, že má dôkazy o tom, že vesmír nie je statický a v skutočnosti sa rozpína. Využil pritom svoju teóriu o štandardných sviečkach. Identifikoval veľmi jasné hviezdy v 46 galaxiách a prišiel na to, že sa od seba vzďaľujú. Expanzia vesmíru sa však často chápe ako explodujúca bomba, no v skutočnosti ide o úplne iný proces.

Explózia má svoj stred, z ktorého sa šíri do priestoru. Vesmír sa správa inak. Expanzia vesmíru je expanziou priestoru ako takého. Dá sa to porovnať k situácii, kedy by sa podlaha pod vašimi nohami začala rozširovať do dvoch smerov. Ak by sa na podlahe nachádzali dve krabice, tie by sa s expandujúcou podlahou od seba vzďaľovali, ako aj všetko, čo by sa na tej podlahe nachádzalo. Dôležité v tomto prípade je to, že expanzia vesmíru nemá jasne daný stred, odkiaľ by vychádzala, ale deje sa v každom bode rovnako.

Žiadny bod vo vesmíre preto nie je jeho stredom. Zaujímavosťou je ale fakt, že ak by ste mali možnosť pretočiť hodiny, všetky body by sa po určitom čase spojili do jedného. Tento bod nazývame veľkým treskom a pred 13.8 miliardami rokov viedol k vzniku vesmíru, ako ho poznáme.

Prihláste sa k odberu správ z Vosveteit.sk cez Google správy

Komentáre