Oceány a moria neboli vždy modré. V minulosti boli zelené a neskôr zmenia farbu znova, takto budú vyzerať
Vedci zistili, že oceány Zeme neboli vždy modré. Pred miliardami rokov žiarili zelenou a v budúcnosti môžu zmeniť farbu na fialovú či červenú v dôsledku klimatických a chemických zmien.
Po stáročia bola vnímaná naša planéta ako „modrá planéta“ vďaka rozsiahlym oceánom pokrývajúcim tri štvrtiny jej povrchu. Zem však možno v dávnej minulosti vyzerala úplne inak. Prekvapivé zistenia štúdie publikovanej v časopise Nature Ecology & Evolution naznačujú, že naše oceány kedysi hrali sýtou zelenou farbou. Toto sfarbenie bolo výsledkom unikátneho chemického zloženia vody a evolúcie fotosyntézy u siníc. Ešte fascinujúcejšie je, že vedci zároveň predpovedajú možnosť ďalších dramatických farebných zmien v budúcnosti, vrátane fialových, prípadne červených odtieňov.
Aby odhalili tajomstvo prehistorických zelených oceánov, výskumníci z Nagojskej univerzity sa zamerali na vysokú mieru rozpúšťania železa v období archeánskeho eónu (pred 3,8–1,8 miliardami rokov). Vtedy rieky transportovali železo z erodovaných hornín do morí, kde sa kombinovalo so železom z podmorských sopečných prieduchov. Tieto podmienky spustili Veľkú oxidačnú udalosť, kedy začalo prelomové obdobie pred 2,4 miliardami rokov, kedy sinice začali produkovať kyslík pomocou fotosyntézy.
Farbu oceánu majú ovplyvňovať environmentálne zmeny
Kľúčovým objavom štúdie je úloha pigmentu fykoerytrínu, ktorý sinice využívali na absorbovanie zeleného svetla.
„Genetická analýza odhalila, že sinice mali špecializovaný fykobilínový proteín, ktorý im umožnil prosperovať v prostredí dominovanom zeleným svetlom,“ vysvetľuje vedec Taro Matsuo.
Toto svetlo vznikalo ako dôsledok zrážania železa: kyslík z fotosyntézy reagoval s rozpusteným železom, vytvárajúc nerozpustné častice, ktoré absorbovali modré a červené vlnové dĺžky.
V posledných dvoch desaťročiach satelitné merania ukázali, že viac ako polovica svetových oceánov zmenila odtieň z modrej na zelenšiu, najmä v tropických oblastiach. Tento jav je spájaný so zmenami v rozložení fytoplanktónu, teda mikroskopických organizmov, ktoré sú základom morských potravinových reťazcov a produkujú až 50 % kyslíka v atmosfére. Fytoplanktón však nie je len indikátorom farby vody. Jeho distribúcia ovplyvňuje globálny uhlíkový cyklus, pretože absorbuje oxid uhličitý (CO₂), zároveň prispieva k produkcii kyslíka v oceánoch a zabezpečuje stabilitu morských ekosystémov.
Neprehliadni
Teoretické modely naznačujú, že oceány by mohli nadobudnúť radikálne farby v závislosti od environmentálnych zmien. Pri zvýšenej sopečnej aktivite by sa mohli sfarbiť do fialova, čo by bolo spôsobené vysokou koncentráciou síry a nízkym obsahom kyslíka v atmosfére. V prípade intenzívnych monzúnov by oceány mohli nadobudnúť červený odtieň v dôsledku erózie červených oxidov železa z pevniny, ktoré sú transportované riekami do oceánov. Pokračujúce otepľovanie by naopak mohlo viesť k zelenšiemu sfarbeniu oceánov, spôsobenému rastúcou koncentráciou fytoplanktónu.
To aká bude ďalšia farba oceánov nakoniec aj tak ukáže len čas
Vedci však upozorňujú, že tieto predpovede sú stále neisté.
„Zmeny farby oceánov môžu byť dôsledkom kombinácie prirodzených cyklov a ľudskej činnosti,“ uvádza sa v štúdii.
Napríklad zvýšený výplach hnojív do oceánov môže spôsobiť prekvitanie rias, čo vedie k „zelenším“ pobrežným vodám.
Fascinujúcou vedľajšou líniou výskumu je možnosť využiť zelené oceány ako signatúru primitívneho života na exoplanétach. Podľa Matsua by vody bohaté na železité častice odrážali zelené svetlo výraznejšie ako modré, čo by bolo detekovateľné pomocou teleskopov. Túto teóru podporujú aj pozorovania okolo japonského ostrova Iwo Jima, kde voda prirodzene vykazuje zelený odtieň v dôsledku prítomnosti oxidovaného železa.
Na presnejšie sledovanie zmien pracujú vesmírne agentúry na misiách ako NASA PACE (Plankton, Aerosol, Cloud, ocean Ecosystem), ktorá bude monitorovať farbu oceánov s bezprecedentnou presnosťou. Tieto dáta pomôžu lepšie pochopiť, ako klimatické zmeny menia chemické procesy v oceánoch. Zároveň výskum odhaľuje komplexnú spätnú väzbu medzi životom a prostredím. Ako uvádza Matsuo:
„Život nepasívne reaguje na zmeny, sám ich aktivne vytvára. Táto symbióza formovala našu planétu a pravdepodobne bude formovať aj jej budúcnosť.“
Komentáre