Experimenty, ktoré v krátkej dobe zabili dvoch ľudí: Démonovo jadro bolo srdce tretej, nepoužitej atómovej bomby
Po kapitulácii Japonska v 2. svetovej vojne Vedci z USA testovali jadro atómovej bomby.
V roku 1945 dopadli dve atómové bomby, Little Boy a Fatman na japonské mestá Hirošima a Nagasaki, čo viedlo ku kapitulácii Japonska v druhej svetovej vojne.
Bomby použité v Japonsku, boli prvými a poslednými jadrovými zbraňami, ktoré boli použité v boji. Portál Science Alert píše, že tieto útoky pripravili o život minimálne 200-tisíc ľudí. Ak by situácia dopadla inak, Američania plánovali aj tretí útok.
Po jadrovom útoku sa Japonci okamžite vzdali, no ich kapitulácia neznamenala len ukončenie vojny. Vedci z laboratória Los Alamos v Novom Mexiku totiž pracovali na tretej atómovej bombe a v laboratóriách pracovali na 6.2-kg guli z plutónia a gália, ktorá mala byť srdcom tretej zbrane. Projekt niesol kódové označenie Rufus a po ukončení bojov ostal v laboratóriu na testovanie.
Počas týchto testov si srdce atómovej bomby vyslúžilo svoju ďalšiu prezývku – „Demon Core,“ alebo Démonovo jadro. Prvá nehoda spojená s týmto jadrom sa udiala len týždeň po kapitulácii Japonska. Vedci z laboratória Los Alamos si uvedomovali riziká, ktoré počas testov viseli vo vzduchu. Tím testoval kritické hodnoty jadra. Snažili sa nájsť presnú hranicu, ktorá spustí reťazovú reakciu a vypustí do okolia záblesk smrtiaceho žiarenia.
Nebezpečné pokusy
Vedci nazývali tieto pokusy „šteklenie dračieho chvosta,“ pretože vedeli, že ak nahnevajú draka, tak sa popália. Jedným z vedcov bol aj fyzik Harry Daghian, ktorý sa presne takto „popálil.“ 21. augusta 1945 sa Daghlian vrátil do laboratória, aby o samote vykonal pár testov, čo bolo porušením bezpečnostných protokolov.
Neprehliadnite
Daghlian pracoval a okolo plutóniovej gule postupne ukladal karbid-volfrámové tehličky. Tie mali odrážať neutróny, vyžiarené z gule späť k ich zdroju a zvyšovať tým kritickú hodnotu jadra. Keď mu monitorovacie zariadenie povedalo, že sa blíži k hraničnému bodu, pokúsil sa jednu z tehličiek odsunúť preč. Náhodou však pustil tehličku presne na vrch gule, čím spustil reťazovú reakciu. Miestnosťou sa prehnala vlna modrého svetla a tepla.
Daghlian okamžite tehličku odstránil, no všimol si brnenie vo svojej ruke, lenže už bolo neskoro. V okamihu dostal smrteľnú dávku radiácie, jeho ruka napuchla a časom sa dostal do kómy. Po 25 dňoch od incidentu umrel.
26. mája 1946 sa Daghlianov kolega, Louis Slotin pokúšal o ďalšie experimenty, tentokrát s berýliovou pologuľou. Tá rovnako odrážala elektróny a zvyšovala kritickú hodnotu jadra. Aby nedošlo k nehode, Slotin použil skrukovač na to, aby pologuľa nedoľahla na jadro. Lenže jedného dňa sa skrutkovač posunul a pologuľa doľahla na jadro.
„Modrý záblesk bol jasne viditeľný, napriek tomu že bola miestnosť dobre osvetlená od okien a stropných svetiel,“ napísal v hlásení jeden z vedcov, Raemer Schreiber.
Záblesk netrval viac, ako desatinu sekundy, Slotin reagoval pohotovo a okamžite odstránil berýliovú pologuľu z jadra. Bolo už ale neskoro. Ôsmi ľudia v miestnosti boli vystavení radiácii, no len Slotin dostal smrteľnú dávku, ešte väčšiu ako Daghlian. O deväť dní na to umrel. Dve úmrtia v tak krátkej dobe ukončili priame testy na jadre bomby. Odvtedy sa používala technológia na diaľkové ovládanie a výskumníci boli v bezpečnej vzdialenosti, niekoľko stoviek metrov.
Komentáre