Erupcia sopky Vesuv v roku 79 si zobrala tisíce životov. Ľudia umierali brutálnejším spôsobom, než sme si mysleli
Erupcia sopky Vesuv v roku 79 po Kr. zabila odhadom 10 až 25-tisíc ľudí. No to, ako ľudia zomierali, bolo oveľa brutálnejšie, než sme si doteraz mysleli.
Výskumný tím archeológov z Federico II University Hospital v Neapole v Taliansku sa venoval výskumu obetí erupcie sopky Vesuv v roku 79 po Kr. Počas tejto udalosti vystrelil oblak popola a horúceho plynu až do výšky 33 kilometrov. Celkovo sa odhaduje, že výbuch usmrtil medzi 10 000 a 25 000 ľudí a zničil rímske mesto Pompeje, Herculaneum a mnoho iných osád. Hoci smrť spôsobená sopečnou aktivitou nie je nikdy príjemná, štúdia publikovaná v časopise PLOS ONE naznačuje, že pre niektoré obete mohla byť ešte hrôzostrašnejšia, ako sme si predtým mysleli.
Smrť, akú si len málokto vie predstaviť
Tím archeológov vedený Pierpaolom Petronom z nemocnice Federico II University v Neapole tvrdí, že niektoré obete zomreli v dôsledku odparovania telesných tekutín a mäkkých tkanív potom, ako boli vystavení intenzívnemu teplu z pyroklastického prúdu. Ide o obrovský oblak horúceho popola, plynov a rôznych zvyškov hornín, ktoré sa dostávajú von z krátera sopky a rýchlo sa šíria po okolitom teréne. Tento oblak môže dosiahnuť rýchlosti až niekoľko stoviek kilometrov za hodinu a je schopný ničiť všetko na svojej ceste.
No tam to nekončí. Tento bolestivý proces viedol k nárastu tlaku pary v tele, až kým nedošlo k prasknutiu lebky, čo viedlo k okamžitej smrti. K tomuto záveru dospeli po skúmaní minerálneho zvyšku nalepeného na kostrách objavených v dvanástich priemorských komorách v Herculaneu, malom rímskom meste obývanom 4 000 až 5 000 ľuďmi. Pre tých, ktorí nevedia, tak priemorská komora je uzavretý priestor, ktorý sa nachádza v blízkosti mora a slúži na skladovanie lodí a námorných zásob.
Tím archeológov použil metódu induktívneho hmotnostného spektrometra s plazmou (ICP-MS), ktorá môže identifikovať stopové množstvá kovov a nekovov. Skúmali 103 archeologických vzoriek s nánosmi v rozsahu farieb od svetloružovej až po tmavšie farby a čierne. Následne analyzovali 22 z týchto vzoriek pomocou ramanovskej mikrospektroskopie na určenie chemického zloženia nánosov. Výsledky naznačili prítomnosť železa a oxidu železitého, ktoré pravdepodobne pochádzali z krvi vystavenej vysokým teplotám.
Najvyššie úrovne železa boli zistené v nánosoch červenej farby na lebečných a postkraniálnych kostiach, v lebečných dutinách naplnených popolom, v lôžku popola a v piesku. Naopak, nánosy čiernej farby na kostiach a piesku obsahovali najnižšie úrovne železa. Na základe týchto zistení vedci usúdili, že vysoké koncentrácie železa nemohli pochádzať z vulkanického popola alebo iných vulkanických produktov, čo naznačuje, že mohol pochádzať z telesných tekutín obetí.
Neprehliadnite
Obete erupcie sopky umreli náhle
Skúmanie polohy kostier ukazujú, že smrť bola okamžitá, pravdepodobne spôsobená náhlym vyparovaním telesných tekutín, a nie pomalšou smrťou ako napríklad udusením, ktoré sa predtým predpokladalo. K tomuto záveru vedci dospeli aj na základe analýzy pozícií a stavu kostier obetí. Ich pozície naznačovali, že smrť nastala okamžite a že obete nemali šancu sa brániť alebo ukryť sa pred vypuknutím sopky.
Napriek tomu, že táto štúdia ukázala, že niektoré obete zomreli následkom vyparovania ich telesných tekutín, stále zostáva nejasné, koľko obetí presne takto umrelo.
Celkové zistenia tejto štúdie sú pre historikov a vedcov veľmi dôležité, pretože poskytujú nové poznatky o tom, čo sa odohralo a ako zomreli ľudia počas výbuchu sopky Vesuv. Okrem toho táto štúdia zdôrazňuje dôležitosť použitia moderných technológií na prehĺbenie nášho poznania o minulosti a o histórii ľudského života.
Rovnako treba povedať, že vzhľadom na to, že sopka Vesuv je stále aktívna a jej okolie je obývané, táto štúdia má aj praktický význam pre miestnych obyvateľov. Pomáha im lepšie porozumieť tomu, čo sa stalo v minulosti, a tým sa aj lepšie sa pripraviť na to, čo by sa mohlo stať v budúcnosti.
Komentáre