Čo sa stane s našim telom, ak by sme umreli vo vesmíre? Do budúcna musíme počítať aj s touto možnosťou
Viaceré súkromné spoločnosti snívajú o vesmírnych hoteloch, alebo kolóniách na Marse. So životom vo vesmíre prichádza aj riziko úmrtia mimo našej rodnej planéty.
Komerčné spoločnosti momentálne hľadajú spôsob, ako priniesť vesmírne cestovanie širokej verejnosti. SpaceX a Blue Origin postupne začínajú s platenými cestami na obežnú dráhu a do niekoľkých rokov by sa obežná dráha Zeme mohla stať naozaj rušným miestom.
Americká vesmírna agentúra, NASA, sa pomaly, ale isto presúva smerom k Mesiacu a všetky jej aktivity na orbite Zeme plánuje prenechať súkromným vesmírnym spoločnostiam. Otvára sa tak budúcnosť, v ktorej by sme do vesmíru nemuseli len cestovať, ale aj pracovať alebo žiť. Samozrejme, že táto predstava je otázkou vzdialenejšej budúcnosti.
Život vo vesmíre
Elon Musk sa však netají tým, že by chcel dostať ľudí na Mars a založiť prvú ľudskú kolóniu na inej planéte. Či sa mu to podarí je otázne, no s ľuďmi vo vesmíre by sme sa mali zamyslieť aj nad tým, ako vyriešime niektoré nie veľmi príjemné aspekty bytia, mimo iné aj smrť. Do dnešného dňa vo vesmíre umreli len traja ľudia, čo je vzhľadom na obrovské riziká prekvapivo malé číslo. Boli to kozmonauti, ktorí sa vracali z prvej vesmírnej stanice Salyut 1. Ešte pred vstupom do atmosféry ich kapsula stratila tlak a keďže kozmonauti nemali na sebe ochranné skafandre, všetci traja prišli o život. Lenže čo sa stane, ak niekto príde o život v otvorenom vesmíre? Na túto otázku odpovedá portál The Conversation.
Keď niekto umrie na Zemi, prechádza prirodzeným procesom rozkladu, ktorý sa skladá z niekoľkých fáz. Prvou fázou je zastavenie krvného obehu a hromadenie sa krvi na určitých miestach vplyvom gravitácie. Táto fáza sa nazýva livor mortis. Následne klesá telesná teplota a nastáva algor mortis. Keď sa nahromadí v svalových vláknach vápnik, telo začína tuhnúť a nastáva rigor mortis. Následne enzýmy rozložia steny buniek a tie vylúčia svoj obsah.
V rovnaký moment unikajú aj baktérie v našom žalúdku a šíria sa naprieč telom. Tieto baktérie rozložia mäkké tkanivá a uvoľnia plyny, kvôli ktorým sa telo nafúkne. Keď nastane rozklad svalových tkanív, rigor mortis, teda posmrtné tuhnutie, prestáva.
Neprehliadnite
Rozklad však závisí aj od množstva externých faktorov, napríklad teploty, hmyzu či prítomnosti ohňa alebo vody. V obzvlášť suchých podmienkach, buď pri vysokých alebo nízkych teplotách, môže nastať prirodzený proces mumifikácie, kedy sa telo vysuší a môže sa zachovať dlhšiu dobu.
Podmienky vo vesmíre
Je rozdiel, či by človek umrel priamo vo vesmíre alebo na povrchu iného kozmického telesa. Ako píše portál Conversation, gravitácia iných telies by ovplyvnila fázu livor mortis. Ak by človek umrel vo vesmíre, v stave beztiaže by sa krv nehromadila na jedno miesto. Ak sa astronaut nachádza v skafandri, nastalo by aj posmrtné tuhnutie, no kvôli obmedzenému kyslíku by sa tento proces spomalil. Baktérie totiž potrebujú kyslík na to, aby prežili.
Ak by človek umrel na Marse, ktorý sa považuje za vyprahnutú a chladnú planétu, mäkké tkanivá by sa mohli vysušiť a zároveň existuje možnosť, že by vetrom prenášané čiastočky prachu telo časom poškodili. Čo sa týka samotných teplôt, iná situácia by nastala na Mesiaci. Tam sa teploty pohybujú od 120 do -170 °C, telo by teda vykazovalo poškodenie ako extrémnym teplom, tak aj mrazom.
Výskumníci však odhadujú, že dekompozícia ľudských ostatkov by neprebehla tak ako na Zemi, teda telo by neprešlo úplným procesom rozkladu.
Komentáre